Po dlhom čase som zavítal sem do svojho blogu a rozhodol sa niečo napísať. Rozhodol som sa napísať to hlavne preto, aby som niečo napísal. Nie, že by som v poslednom čase nepísal dosť, skôr naopak, len mi chýba trochu takého obyčajného vypísania sa, takej ozajstnej pankovej diletantskej grafománie.
Prebehol som si pár textov, pár reakcií na ne a zrazu z odstupu sa mi mnohé zdali veľmi zlé, napriek tomu vyvolali množstvo nie nezmyselných pripomienok. Iné boli naopak celkom dobré, no nejakým zázrakom ostali nepochopené. Vinu za to samozrejme nesiem ja, predsa len som pankáč a diletant, takže namiesto správnej artikulácie neraz ziapem do mikrofónu o sto-šesto kadenciou československého samopalu a ešte k tomu opitý. Moja vina, moja vina... (Poprosím svojho jediného stáleho čitateľa, nech sa nerúha a nepoužije to slovíčko na p a osem písmen.) Toto som si ako správny diletant nemohol odpustiť, v zátvorke je to len preto, aby to tí ostatní dvaja pozorní čitatelia mohli ignorovať. Ale myslím, že aj to patrí k slobode. Takéto drobné radosti. Celé je to práve o tom československom samopale a o tom diletantizme. Aj keď si uvedomujem, že ma vlastne kazí. Ale škodoradosť je najväčšia radosť, všakže?
Napriek týmto smelým vyhláseniam mi však skutočný názorový luxus chýba. No napríklad:
Dokázal by som začať chodiť s dievčaťom, ktorým všetci moji kamaráti opovrhujú?
Priznám sa, nedokázal. Viem v krčme plnej alkoholikov piť kofolu, viem tárať nezmysly a zniesť preto kritiku, dokonca som sa naučil priznať si chybu. Ale nevedel by som prekonať predsudky svojho okolia. Ba čo viac, dokázal by som sa rozísť s dievčaťom, ktoré by ma v očiach spoločnosti degradovalo. Viem to. Prakticky som to urobil. Nemusela by to byť ani extra vypätá situácia, žiadna dráma, len obyčajné neulahodenie vkusu môjho okolia. Stačí, že by som klesol v očiach niekoľkých ľudí. Koniec, kopačky, dovi, dopo!
Pritom si pestujem svoj nezávislý imidž. Nezávislý. Nezávislý. Nie slobodný. Nezávislý. Sakramentský rozdiel. Sakramentský rozdiel, brácho!
Blog je skvelý na to, aby si človek uvedomil takéto veci. Takéto nuansy, ktoré však o mne samom hovoria napriek všetkej štylizácii oveľa viac, ako by som si bol kedy schopný pripustiť. Alebo možno vďaka tej štylizácii. Vďaka tomu pankovému diletantstvu. Lebo spod tej fasády hry so slovíčkami, vylieza tá podstata akosi oveľa častejšie, ako keď sa snaží človek niečo úžasne silné sformulovať. Je to presne ako keď najväčšiu pravdu, ktorú ukrývate pred každým, zrazu pri pive poviete, akoby to bola tá najväčšia banalita, akoby to bol vlastne iba taký žart. Aby to nikto nebral vážne. A vy držíte kamennú tvár a vo vnútri cítite ako sa vám to podarilo, ako opúšťajú vaše pery tie najtajnejšie túžby a myšlienky, ktoré skrývate ešte aj pred sebou samým.
Myslím, že som to teraz popísal dosť dobre. Robím to totiž až príliš často.
Hmm... Mám sa ešte čo učiť.
