Milá Lucia,
úvodom svojho listu Ti chcem srdečne poďakovať za to, že si sa mapárkrát zastala, keď mi nadávali do namyslencov a tak podobne, hoci sombol v tých časoch dostatočne namyslený, každopádne viac, ako som teraz.Za to Ti naozaj ďakujem. Je to super, ak sa človeka niekto zastane,najmä keď to najmenej očakáva. Ale nie som Ti len vďačný. Prechovávam kTebe aj istú úctu, vzhliadam k Tebe, obdivujem ťa.
Vieš, väčšina mojich spolužiakov k Tebe vzhliadala už v rannej puberte,keďže si fakt kočka. Nerád ten výraz používam, lebo v mojich očiach mátrochu negatívny význam, ale teraz to naozaj nemyslím ani trochunegatívne. Veď ty vieš, ako... Jednoducho tvoja krása ich uchvacovala audivovala, čo bolo pre mňa trochu nepochopiteľné, veď som Ťa poznal užod detstva, vtedy som si odskákal tie bezsenné noci a akosi som si natvoju vonkajšiu (takmer)dokonalosť zvykol. Ja som však k Tebe začalvzhliadať až trochu neskôr. Bolo to vlastne už v časoch, keď sme savídali oveľa menej ako kedykoľvek predtým. Začal som Ťa obdivovaťsprostredkovane.
Istý môj veľký kamarát totiž práve s Tebou navštevoval kurz vautoškole. Najprv bol, tak ako moji pubertálni spolužiaci nadšený tiežnajmä tvojou krásou. Hoci už dávno mu minulo pätnásť. Veď aj dával tenobdiv najavo len veľmi decentne, ako to už u neho býva zvykom. Nopostupne začal objavovať tvoj skrytý šarm. A ja s ním, cez jehorozprávanie som Ťa spoznával nanovo. Alebo skôr inak. Ďalej. Ťažkopovedať. Každopádne spoznával.
Podobne ako som totiž vnímal tvoju krásu ako čosi samozrejmé a vôbec manatoľko nevzrušovala, podobne samozrejme som vnímal aj tvoj šarm, tvojsvojsky čistý pohľad na svet, tvoju zvláštny cit vidieť veci v ichskutočnej podobe. A zrazu som si vzácnosť takéhoto pohľadu uvedomiloveľa viac. Tá tvoja osudová veta, ktorou si sa zapísala do mysle môjhoveľkého kamaráta a ktorú si toľkokrát opakujem a neustále sapresviedčam o jej pravdivosti, tá veta ktorá v sebe zahŕňa možnonechcenú, no každopádne obdivuhodnú genialitu, tá veta... Vieš, vždysom o nej chcel napísať, privlastniť si ju, ukázať ju svetu a otvoriťmu oči, no nedokázal som to. Až do tejto chvíle. Vždy som chcel o Tebenapísať, aká si vlastne obyčajná, ako si mala problémy na strednej školea ako by ťa všetci hneď na prvý pohľad odsúdili kvôli tvojej kráse...No nešlo to. Až do tejto chvíle.
Vieš, tá veta je podľa mňa naozaj fantastická a platí ako pre mužov,tak aj pre ženy. A napriek zdanlivej generalizácii, napriek tomu, že naprvý pohľad sa môže javiť tak, že vyvoláva predsudky, je vlastneneskutočne slobodná a otvorená. A teraz nemyslím na to, že pojemnormálnosti je relatívny a bla, bla, bla. Jej sloboda spočíva v jasnomodhalení všetkých masiek, mimikry, kostýmov, kulís a celého tohodivadla, ktorým nasiakli až do našich vnútorností. A to je tentvoj dar - vidieť svet čisto. Ale najkrajšie na tej vete je drobnýfakt, že ona naozaj funguje. Vieš, počas tohto leta som sa zoznámil smnožstvom ľudí a boli medzi nimi aj takí, ktorí boli naozaj normálni.Nebolo ich veľa, takých ľudí, čo nemajú komplexy a správajú sa aspoň vdrvivej väčšine situácií ako ľudia, teda normálne, naozaj nie je až takveľa. Ale vyzerali normálne. Vyžarovali vyrovnanosť, mali normálny účesa normálne oblečenie a najmä mali normálni úsmev na tvári. Nieneúprimný úsmev politikov a celebritiek túžiacich po sláve, nieškodoradostný úsmev ľudí zameraných na svoje nekonečné ego, nie krivýúsmev krivých charakterov, ale úplne normálny úprimný úsmev.Nepotrebovali dávať nasilu najavo, že sú iní. Pretože iní boli. Bolisami sebou. Boli normálni. A vyzerali normálne, ako všetci normálnichalani. Pravdaže vždy sa nájde pár výnimiek, ale to je štatistika.
Lucia, ďakujem za všetko, čo si mi dala. A prajem ti, aby si na svojej ceste stretala čo najviac normálnych ľudí.
Filip
