Môj prvý úplatok

Sme v Budapešti, prší a prší - už druhý deň a tak nevieme pár sekúnd, čo robiť. Uvedomujeme si, že toto nie je dobre vymyslená situácia, môže byť nanajvýš tak dramatická, ak sa nebudeme mať ako dostať domov. A potom sa spustí pud sebazáchovy a systém krokov, ktoré majú jediný cieľ - dostať sa odtiaľto domov.Mozog začína fungovať v režime, ktorý vytesňuje všetky ostatné potreby. Je mi zrazu jedno, že som už deň nič nejedol, je mi jedno, že mám premočené topánky a na nohy mi je príšerná zima... Necítim hlad, necítim smäd, necítim chlad, necítim únavu... Cítim len nutkavú potrebu dostať sa (za hocijakú cenu) domov.Ako prvý krok, posielame domov sms-ku, aby sme vedeli, kedy a čo nám ide domov. Našťastie sestra mojej priateľky je online a pošle nám pomerne krátky zoznam. Autobus skoro o pol noci, vlaky postupne... Tak sa naslepo vypravíme na jednu z budapeštianskych vlakových staníc - pravdaže na nesprávnu, tak ešte jedna sms aby sme zistili odkiaľ to ide. Ide to z poslednej stoky, nejakej stanice úplne mimo mesta. Opäť nám výborne poslúži naša mapa. Našťastie ešte predtým si uvedomíme ďalší drobný problém - peniaze. Máme úplne minimum forintov, a asi tisíc päťsto korún, dvaja. To je dosť málo. Tak zameníme peniaze, pravdaže úplne nevýhodne...Aby sme ich neminuli, ideme kúsok pešo. Objaví sa slnko. Normálne zasvieti, síce len na chvíľku, aby mohlo zapadnúť. Ale zdvihne to náladu. Človek má pocit, akoby ešte mal nádej. Cestou v električke cez pol mesta vymyslíme aj náhradný plán - nejako prenocovať (na stanici?) a skúsiť autobusy ráno... Stanica. Posledná stoka. Lacné bufety, smradľaví bezdomovci, ktorým nie a nie vysvetliť, že nemáme peniaze... Keď už sa s jedným dám do reči a poviem, že my sme teraz na ceste domov bez peňazí, odvetí, že on je na ceste už pätnásť rokov. Zvláštne je, že mi ho nepríde ľúto. Mám pocit, že si za to môže sám - tak ako my. Darmo na mňa skúšajú triky - jednoducho peňazí nemám dosť ani pre seba.Chceme si kúpiť lístky. No hej, ale do Bratislavy nepredávajú. Vraj iba na vlaku. Ešte sa spýtam koľko budú stáť - tak okolo päťtisíc na osobu. Sme dvaja a máme tak deväť. Plus 500Sk. Už len nájsť miesto, kde ich zameniť. Tuto - v Kellenfolde v sobotu večer. Vzdávame to. A tak začína dvojhodinové čakanie... zjeme našu poslednú žemličku - pekne na polku. Cez tento víkend sa podarilo niekoľko iniciácií - napríklad sme mali prvýkrát spoločný rozpočet. Každý mal pri sebe časť peňazí, ale všetko sme platili dokopy - akoby sme vedeli, že nakoniec minieme všetko a budeme ešte aj radi. Tá posledná žemlička bola symbolická. Ostali nám už len kyslé cukríky. (Padli rýchlo...)Na nástupište ideme podchodom. Páchne močom, je vysvietený, zopár bezdomovcov, chlad. Ten najotrasnejší podchod, aký som kedy zažil. Dlhá, takmer nekonečná chodba, vlastne nie takmer, lebo na konci je aj zahnutá, takže koniec naozaj nevidíme. Vedú z nej dve schodištia hore, potom dlho, dlho nič a niekde vzadu ešte jedno. A potom už len rýchlik s poetickým názvom - Pannónia.Pravdaže nás hneď chytí sprievodca. Vysvetlím mu, že my sme si nemali v tých suburboch nemali kde kúpiť lístok. A že on by nám mal predať. No hej, ale len po hranice. Tak fajn. Nesmelo sa spýtam na cenu - desať a pol tisíc. Pýtam sa, či to musím platiť vo forintoch... Váha. Že aj eurá, koruny... Ani on nie je presvedčivý. Tak poviem, že prípadne by sme vystúpili v Komárne. Čo? Ako? Prečo? Že odtiaľ by sme sa možno nejako domov dostali... Vraj sa ešte vráti.Z kupé pozorujeme, ako vyvádza dvojicu Rómov. Potom ešte niekoho. Čakáme. Ešte raz pozhŕňame všetky drobáky. Sto korún - polka vo forintoch. Chlapík z nášho kupé mi poradí, nech mu neukazujem všetky peniaze. "Nevyhodí vás. Len chce peniaze. Neboj, sú to pekné svine..." Potom vystúpi. Stihnem mu poďakovať za radu. Sprievodca sa vráti. Je to taký typický sprievodcovský ksicht. Zavolá si ma vedľa, do jedného z prázdnych kupé a už je mi to jasné. Idem. Konám automaticky. Sedí oproti mne, v ruke má malú kalkulačku a pýta sa ma, či zvykneme cestovať zľavneným lístkom. Iba prisvedčujem, pravdaže nemáme nárok na zľavu, ale je mi to jedno. Chcem ísť domov. Vyráta to, ťuká do kalkulačky - 5200 forintov. Strčím ruku do vrecka, vytiahnem päťtisícku a dvestovku. Úplne náhodou. To boli dve bankovky, čo mi padli do ruky. Chlapík prekvapene pozrie. Ó aká náhoda! Dobre. Poďakujem sa. Som predsa slušne vychovaný. A odchádzam späť k priateľke. Mám taký dospelejší pocit. Taký špinavý. Hoci vlastne môžem byť spokojný. Nevyhodili ma z vlaku a ešte som aj ušetril. Predsa mi to však nevonia, je to niečo, čo sa nemá, je to niečo, čo slušní ľudia nerobia... Tak si otvorím časopis s portrétom Vladimíra Palka na prvej strane a prečítam si niečo o hodnotách. Potom článok o Tatarkovi a hodnotách. A nakoniec ešte niečo od Lasicu o revízoroch. Fajn. A je mi hej! Vlastne hej mi ešte len bude. "Svoje" som si totiž zaplatil ešte len na maďarskej strane. Slovenský pán kontrolór mi totiž rovno oznámi, že to bude trošku drahšie. Či to chceme platiť normálne, alebo obyčajne alebo ako? Z čoho sme teda riadne dezorientovaní. Prechod cez hranice bez lístka tak 800 na osobu. A prečo sme si nekúpili lístok? Tak mu vysvetľujem, že na stanici sme nemohli, lebo nebolo kde a že v Maďarsku nám dali len po hranice. "No hej, ďalej ani nemohli, ale prečo ste si ich nekúpili už na Slovensku?" Tak mu povieme, že lístok máme, len sme zmeškali autobus. Zavtipkuje, potom nám dá ponuku - nedovolený nástup za 213. Na osobu. "Môžem to dať spolu?" Prikývnem a vytiahnem tú osudovú päťstovku. On opäť vtipkuje, vraj aha ho! jaký boháč! Ani sa neunúvame povedať, že to sú naše posledné. Tak mi vráti dvesto päťdesiat, že takto to bude lepšie. Som natoľko prekvapený, až mu ich aj zabudnem vrátiť. Aj tak neviem, z čoho budem najbližších pár dní žiť... Potom ešte povedal, že vraj o ničom nevieme. Ja nie. Vy áno? Koniec koncov, ja by som mu dal aj všetky peniaze, len nech som doma. Bolo mi to úplne jedno. Osemsto som jednoducho nemal. Ale opäť som poďakoval. Som predsa slušne vychovaný. A toto už bolo trpké. V tom Maďarsku mi to akosi menej vadilo. Bolo to také normálne - nemáte prachy, idete na čierno... Ale tento arogantný prístup, tá snaha za každú cenu sa vyvyšovať, to ma moc nebavilo. Prišlo mi to také hlúpe a obmedzené. Prišlo mi to dokonca nefér. Akoby som ja mohol za to, že mi v Maďarsku nepredajú lístky? A povedia mi, že si ich môžem kúpiť na vlaku, hoci nemôžem?A najhoršie bolo to, že ten kontrolór sa tváril akoby nám preukazoval ktovieakú službu, že nám vráti nejaké trápne dve stovky...Mojím problémom je, že často nedokážem v danej situácii reagovať dostatočne pružne. Po hodinovom premýšľaní viem, čo by som urobil. Ale v tej chvíli bezmocne podlieham svojim najjednoduchším potrebám. Sú mi ukradnuté ideály, je mi ukradnutá vlastná dôstojnosť, sú mi ukradnuté peniaze - berte si, čo len chcete! Dajte mi len toho prekliateho koňa, nech môžem cválať ďalej (s Richardom III.), niekam preč, niekam, kde ma už nikdy nikto nedostane do situácie, kde mi iní diktujú pravidlá hry, ktoré ma okrádajú o všetko a ešte sa pritom tvária - milosrdne.