Bezosudovosť

Moji predkovia si vybrali prvú možnosť. A keďže na poli bolo veľa roboty, poslali moju starú mamu, vtedy sotva desaťročné dievča, zaniesť žiadosť a rodné listy, vďaka ktorým dostala celá rodina (domácnosť) slovenskú národnosť. Aj ja som jej nositeľom.Celé to však bolo trochu komplikovanejšie. Teta mojej starej mamy mala zapísané iné meno na rodnom liste ako na žiadosti a tak byrokracia poslala starú mamu k farárovi, zistiť, ako ju pokrstili. Keď prišla k farárovi, ktorý bol pravdaže viac Maďar ako Slovák, pohŕdavo na ňu pozrel a povedal: Tak vy chcete byť Slováci? Použil tak trochu hanlivé slovo Tóthok, čo starkú, vtedy ešte malé dievča, ktoré ho považovalo za značnú autoritu, strašne zabolelo. Keď mi to nedávno rozprávala, z očí jej tiekli slzy. Tak sme sa teda stali Slovákmi. Moji rodičia už chodili do slovenských škôl, bolo to jednoduchšie, praktickejšie. Keď sa z tých škôl vrátili, zobrali sa a na svet som prišiel ja. Od malička som rozprával plynulo obidvomi jazykmi. V škôlke sme mali ešte jednu súdružku, neskôr pani, učiteľku, ktorá maďarčinu ovládala a jednu, ktorá nie. Ale do škôl som chodil tiež slovenských, maďarská už v blízkom okolí ani nie je. Raz sa mi prihodila vcelku vtipná situácia. Na obvodnom kole Hviezdoslavovho Kubína sa vedúcej Centra voľného času sťažovala jedna učiteľka z dediny, viac maďarskej, že ona by tie deti na súťaž aj zobrala, len keď tam stále cítiť maďarský prízvuk. A vedúca CVČ si ma hneď zavolala a ukázala - tento chlapec minulý týždeň recitoval u nás v dedine perfektne po maďarsky a dnes tu vyhral obvodné kolo. Dostal som sa potom aj do krajského, ale skončil som len tretí. Smola.Pýtam sa, tak trochu aj sám seba, čo som vlastne zač? Som Maďar? Pravdupovediac, necítim sa tak. Predsa aj toto píšem po slovensky, maďarsky (aspoň zatiaľ) neblogujem. Ale za Slováka sa tiež nepovažujem, neviem, či by som to o sebe sebavedome vyhlasoval. Možno niekde v zahraničí. Ale asi by som dodal, že som tak trochu aj Maďar. Dilema. Pravdupovediac - ja osobne sa občas považujem za to, aj to, niekedy však ani za jedno. Prekliate osemnáste storočie aj s jeho národnými uvedomovaniami sa! Keby nebolo, tak si v pohode žijem a neriešim, kto vlastne som. Napriek tejto národnostnej skepse sa cítim byť hrdý na svoj národ. Chápem ho však inak. Ako rad mojich predkov. Som hrdý na to, ako obstáli v skúške života, som hrdý na to, ako nezlomne dokázali prežiť, som hrdý na to, čo po sebe zanechali. Som hrdý na ich zvyky, piesne, tance, ľudovú architektúru, na ich vieru, na ich lásku k (rodnej) zemi, na ich ľudskosť... Nie všetko zvládli na jednotku, mali aj svoje zlyhania, ale boli to predsa ľudia. Ich odkaz nosím v sebe, vo svojej genetickej výbave, vo svojej výchove. A tento odkaz mi dáva istotu. Sú to moje korene, ktoré ma držia v zemi, keď dujú silné vetry, keď sa blýska nad Tatrou, keď ma ničí, trhá, nepriazeň osudu ("balsors akit régen tép")... Poznám ich. Ležia tam, na cintoríne a náhrobné jazyky majú v dvoch jazykoch - v slovenskom a maďarskom.