Vianoce, hmla a teplo domova

Debrecen. Mesto vyzerá ako Belého Peterburg. Krásne budovy tohto malého maďarského Ríma, centra reformovanej cirkvi, sa len hmlisto črtajú za závojmi hmly. Z nej sa vynárajú autá i ľudia. Zima kúše kosti. No napriek tomu námestie s vianočnými trhmi praská vo švíkoch. Len o niečo ďalej, v ružovej secesnej budove miestneho osvetového strediska prebieha festival koledníkov. V malej sále, na malom javisku sa postupne striedajú kolednícke skupiny z Maďarska, ale aj Slovenska, Ukrajiny, bývalých štátov Juhoslávie, z Rumunska, Bulharska... slovom zastúpené sú všetky krajiny bývalého veľkého Uhorska, kde sa dodnes hovorí po maďarsky. Ale nie len. Občas sa ozve aj slovenčina, rumunština, srbčina... Veď voľakedy na zmiešaných územiach jednoduchí ľudia nerobili rozdiely. A na tomto festivale sa spod nánosov prachu objavuje ešte ten starý svet. Svet, v ktorom dostávali koledníci jabĺčko, či pár orechov, tí šťastnejší nejakú slaninu, či klobásku. Svet, v ktorom veci stáli akosi prirodzene na svojom mieste. Svet, kde mystika a viera boli dôležitejšie ako majetok, lebo majetok patril len cisárovi a Bohu. Prvá vec, ktorá vás na koledníkoch zaujme je ich rôznorodosť. Nájdete tu všetky vekové kategórie, mužov aj ženy, deti i starcov, manželské páry. Všetci sú oblečení do najrozličnejších kostýmov a krojov, s rekvizitami, palicami a najmä prenosným betlehemom. Spievajú, tancujú, hrajú scénky, mystériá (mnohé pôvodom ešte zo stredoveku), zvestujú narodenie Mesiáša. Na prevažne drevených betlehemoch sa striedajú kríže a hviezdy, objavia sa dokonca aj grekokatolíci(ktorí sú v Maďarsku teda ozaj menšinou). Všade sála teplo a porozumenie. Jediná vec, ktorá trochu ruší, je predvádzanie na vyvýšenom javisku, ktoré uberá z bezprostrednosti a osobnej adresnosti vystúpení. Veď koledníci majú chodiť z domu do domu. Aj toho sa však dočkáme. So skupinou, v ktorej sám vystupujem, nasadáme do minivanu debrecínskeho divadla, ktorý nás odváža do Józse, dediny pričlenenej k mestu. Tu nás vysadia v maličkom domčeku, ktorý pravdepodobne slúži ako akési centrum voľného času, kde nás už čakajú mamičky s deťmi, ale aj starší obyvatelia. Za koledovanie dostaneme teplý čaj, ktorý v tej treskúcej zime, čo je vonku, má cenu zlata, medovníky (také tie ozaj medové, ako od starej mamy) a vypočujeme si koledy miestnej skupiny folklóristov. Potom program pokračuje výtvarnými dielňami pre starších aj mladších, deti si spievajú koledy spolu s nami a človek zrazu medzi úplne cudzími ľuďmi zisťuje, že to, že nemá nakúpené darčeky nemá s Vianocami vôbec nič spoločné, lebo ani ten najdrahší dar nenahradí úsmev, lásku, porozumenie a celú tú duchovnú mystiku, ktorú Vianoce so sebou nesú. (A vôbec načo darčeky kupovať, keď ich možno vyrobiť?) Je to nadužívané a patetické, ale je to tak. Cesta ku šťastiu je tak jednoduchá - dať kus seba samého tomu druhému, nájsť si naňho čas, vyjsť mu v ústrety a dať mu všetko, čo len je v ľudských silách. Spomeniem si na svojich najbližších a v duchu si dávam predsavzatie, že tieto Vianoce využijem naplno, že chcem ich stráviť s ľuďmi, ktorých mám rád a že k nim chcem byť dobrý. A budem sa snažiť, aby to nebolo len počas Vianoc. Nič viac, nič menej. Vlastne ešte niečo - nezabudnem ani na to, že niekto je tam hore nad nami, že existuje Prvotný hybateľ a že si pripomíname práve narodenie jeho Syna. A nezabudnem ani na to, že Židia slávia Chanuku. Lebo čaro Vianoc, akokoľvek sa to niekto snaží vymazať, má zmysel len pokiaľ je človek veriaci, inak je to len slabý odlesk, len budova črtajúca sa v hustej debrecínskej zimnej hmle. V tej nekonečnej šedi, pred ktorou sa utiekame práve do vyhriateho domova Vianoc.