Róbert Flamík
Božie bláznovstvá
Dakedy mi zostáva len žasnúť. Pýtam sa, ako je to všetko možné... Niekedy by som aj rád videl to zlé, ktorého je dosť, ale dobrý Boh mi neustále dáva dôvody k nádeji a k radosti. Skúsim z nich pár ponúknuť aj vám...
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené

Dakedy mi zostáva len žasnúť. Pýtam sa, ako je to všetko možné... Niekedy by som aj rád videl to zlé, ktorého je dosť, ale dobrý Boh mi neustále dáva dôvody k nádeji a k radosti. Skúsim z nich pár ponúknuť aj vám...

Sme my kresťania odsúdení na ľudí, ktorí už v tomto svete nemajú čo povedať? Je náš život na tejto zemi len tak alebo vieme dať viac? Zažil som „to viac“ počas posledného víkendu s viac ako 25 mladými kresťanmi... My môžeme byť pre tento svet darom... Môžeme a chceme.

„Bol som ťažký alkoholik. Aj na nákladnom aute som jazdil opitý. Raz sa ma moja priateľka spýtala, kedy s tým skončím. Dakedy hádam, povedal som jej. Ale potom mi to nedalo. Zobral som do ruky kríž s Ježišom a prisahal som, že už nikdy nebudem piť...“ Muža, ktorý mi svedčil o Božej láske tak hmatateľným spôsobom som stopol dnes, keď som išiel pešo z návštevy jedného môjho priateľa...

„Každý deň sa mi vyskytujú mnohé možnosti, napr. teraz, možnosť úniku? Sú kladné alebo záporné. Možnosť milovať alebo nenávidieť.“... Slová jednej mojej drahej známej ako reakcia na jednu hru, na jednu pokladovku... Ako sa rozhodovať? Je každý deň plný prekvapení alebo nie? Aké miesto tam má Boh? Skôr modlitba ako úvaha...

Začalo to jednou esmeskou: „nejdes so mnou do rajeckej stopom za mamkou?“. Táto správa mi prišla na Bielu sobotu. Nemal som veľmi chuť tam ísť, ale v nedeľu som sa rozhodol a pubertiakovi so zmýšľaním až príliš dospelého som povedal: „idem“... samozrejme v nádeji, že to má nejaký zmysel...

„Milý človek, píšem Ti tento list. Možno sa Ti vidí čudné, že Boh, Tvoj Otec si na Teba, človeka našiel čas a píše Ti, ale ver mi je to tak. Nuž, akoby som začal... Skúsim, vieš láska oči otvára, takže tým by som asi aj mal začať svojich pár slov pre Teba.

Jedna zdanlivo obyčajná udalosť. Muž, ktorý prišiel ku nám na faru, prosil o pomazanie pre svojho zosnulého príbuzného, ktorý odišiel na večnosť pred krátkym časom. Cirkev má túto možnosť pomôcť. A tak som s ním išiel, nevedno kam, ale vediac prečo.

Pár slov o detstve... pár slov o nádeji... pár slov o láske... a o pokoji srdca, ktoré verí, že je stále milované. Oveľa viac, než si zaslúži, než si vie predstaviť. Láskou, ktorá premáha smrť. Láskou, ktorá je taká silná, že láme putá beznádeje a prináša život... Krásny, plný pravdy a skutočnej slobody. Život.

Verím. Koľko je v tomto slove sily? Verím... Koľko je v ňom rozhodnutí...Verím a preto Ťa chcem dnes prosiť...Modlitba toho, ktorý sa stále učí pravde...

Vlastné zlyhania a omyly, chyby, pády... Podrazy a nepochopenie... Slabosti... A čo všetko ešte? A predsa už nie sme sami. A predsa nie sme odsúdení na zúfalstvo a sklamanie. A predsa...

„Zoberiem Ťa do vozíka?“ Spýtal sa ma na výpadovke v Piešťanoch chlapík, ktorý si viezol z Tesca nákup. Cítil som z neho alkohol, cigarety, ale aj oveľa viac. Dobrotu jeho srdca. Taká bola celá moja púť na miesto, ktorého som sa bál...

Sú mladí. Píšem o nich. O našej budúcnosti. Sú krehkí a silní zároveň. Veria v niečo, čo ich presahuje. Sú milovaní a milujú... Žijú... Sila nespočíva v neomylnosti, ale v túžbe rásť. Bojovať a snívať...

„Duchovný život je oveľa bohatší.“ Hovoril mi mladý podnikateľ, ktorý ma zobral do svojej audiny, keď som stál zmrznutý pri ceste na jednu horu. Netušil som, že tých vrcholov zdolám viac...

Túto otázku mi položil starší pán, ktorý ma bral z Rajeckej Lesnej do Nitrianskeho Pravna, keď som sa včera vracal domov z púte k Mamine. Dovoľte mi, práve dnes, keď uložíme telo jedného nášho drahého mladého do zeme, pozastaviť sa nad jeho otázkou a pozrieť sa aj kúsok ďalej...

Čakame Vianoce. Sú časom radosti a nádeje. Časom, keď na tento svet prichádza Láska. Medzi nás. Do naších životov. Jej meno je Ježiš Kristus. Pár slov o radosti, nádeji a láske... Podelenie sa.

Koho my kresťania nasledujeme? Za kým kráčame? Prečo sa rozhodujeme milovať, hoci sme nenávidení? Prečo chceme odpúšťať, hoci často krát aj my zrádzame a nie sme schopní milovať?

„Už nechceme byť smutní.“ ... „Chceme ísť proti prúdu.“... Prečo? Nestačí im povrchnosť, plytkosť, ľahkovážnosť, faloš? Je to málo? Chcú viac a túžia po tom celým svojím srdcom plným života. Opäť pár slov o nich, o mladých, ktorí majú sny.

Odhodlanie. Sen. Výzva. Cesta. Znamenie nádeje... Mladí ľudia dnes. Aj toto sú charakteristiky, ktoré by si zaslúžili byť pri nich spomenuté.

Niekedy vidíme Cirkev ako niečo strnulé, staré... Tento víkend som opäť zažil Cirkev ako živé spoločenstvo, plné radosti a služby. U nás na Šípku i v Šaštíne, kde mladí spolu s učiteľmi pripravili nádherný program. Je v nich toľko energie! Cirkev je vďaka mladým plná života, nádeje i radosti. Niekoľko slov o nej.

Je to ešte dnes reálne? Nie je pomýleným ideálom hlásať vernosť, lásku, úctu, čistotu, nehu, odvahu... Nestratilo sa to všetko niekam do neznáma? Pevne verím, že nie a som presvedčený, že plnosť šťastia v živote je možná i reálna. Jedna skúsenosť z posledného týždňa...