Igelitkový kráľ

Písmo: A- | A+

Mestská doprava v Bratislave  je jednoducho seriál. Stačí si všímať, kto je s vami. Začínam staršími príbehmi, ktoré vznikli ešte pred pandémiou. Niektoré  sú smiešne, niektoré ani nie, ale presne také je cestovanie v doprave.

Ak do električky nastúpi pán, ktorý je pomerne normálne oblečený, dokonca má zlatý prsteň – teda nepôsobí ako bezdomovec, ale má minimálne osem plných igelitiek, zaujme vašu pozornosť. Pokiaľ ho stretávate často, neunikne vášmu pohľadu nikdy. Za tie roky, čo „igelitkového kráľa“ stretávam mu zbeleli vlasy, ale počet igelitiek má rovnaký, niekedy o jednu menej, či viac. Používa len tie „pevné“ igelitky s ušami a nie tenké mikroténové, ktoré sa už na polceste z obchodu začnú trhať. Je pomerne vysoký a tvári sa ako majiteľ spoja, do ktorého nastúpi. Vždy má na sebe plášť ako detektív zo známeho seriálu. Usadí sa vždy tak, aby sa chrbtom opieral o sklo. Potrebuje totiž vidieť čo najviac ľudí v električke. Akonáhle s niekým naviaže očný kontakt, jeho obeť má smolu. Hneď sa prihovorí. Je mu jedno, či to je mamička s dieťaťom, alebo starší človek. Nájde tému a zázračne vždy je v danom príbehu najdôležitejšou osobou. Preto niektorí ľudia, ktorí ho už z videnia poznajú, sú práve nesmierne zaujatí sledovaním mobilu, prípadne sa priam "prilepia" pohľadom na okno.

Minule som započula, ako sa prihovára mamičke, ktorá si nevedela rady s plačúcim dieťaťom.

„To je normálne, že plače. Pracoval som ako psychológ, mám s deťmi bohaté skúsenosti. To plače, lebo sa potrebuje vyplakať“, povedal „igelitkový kráľ“ vážnym hlasom. Mamička sa rozosmiala a dieťa prestalo plakať. Potom sme sa ešte všetci dozvedeli o tom, ako prednášal s najväčšími európskymi kapacitami na nejakom sympóziu a koľko má titulov pred menom a koľko za menom. Zároveň dal mamičke ešte zopár rád o teórii detského plaču a potom vystúpil.

Jasné, že najväčším tajomstvom je odhaliť obsah jeho igelitiek. Nie sú totiž priesvitné a má ich pozväzované. Občas zhora vykúkajú vrchnáky umelohmotných fliaš, ale potom rozmýšľate, že by bolo vysoko nepravdepodobné, aby tam boli len fľaše. A ak by boli plné, bolo by to poriadne ťažké. Raz sa mu však zviazaná igelitka povolila a jej obsah sa rozkotúľal po celej električke. Nech si predstavujete čokoľvek, isto by ste si nepomysleli, že v nich nosí naozaj prázdne 1,5l plastové fľaše. Zbieral ich potom celú cestu. Nie, že by mu nikto nechcel pomôcť, ale fľaše si chcel pozbierať sám a uložiť do igelitky podľa nejakého poradia, ktorému rozumel len on. Vďaka tomu nevystúpil tam, kde mal a bol zjavne naštvaný, lebo výraz sa mu zmenil a vráska na čela sa mu prehĺbila. Onedlho už stepoval na zastávke oproti, aby sa vrátil tam, kde mal namierené. 

Skryť Zatvoriť reklamu