Indivíduum so šľahačkou

Písmo: A- | A+

Bratislavčania často nadávajú na dopravu. Či idú autom, alebo MHD, vždy sa nájde dôvod na zlosť – zaručenie „niečo mešká“, alebo niekde začali s opravou cesty. Ja tam zbieram rôzne príbehy. Toto je piaty.

Raz som sa viezla v autobuse číslo 84 do Petržalky, ktorá je pre mňa tak trochu španielska dedina. Ak treba zorientujem sa, ale moja trasa to teda nie je. Neviem prečo (možno sa to stáva len mne), ale týmto smerom vždy nastúpi nejaké obzvlášť výstredné indivíduum, ktoré ma prinúti doslova civieť. Aj keď sa chcem venovať niečomu inému, neviem odtrhnúť oči a skúmam každý detail. Možno je to ich zámer, alebo možno nevedia, že vyzerajú čudne, cítia sa tak dobre a čudní sa im zdáme my.

Opäť som mala „šťastie“, pretože na ďalšej zastávke nastúpil človek, ktorého musím dopodrobna opísať. Hoci nebolo práve teplo, asi tridsaťročný muž bol celý oblečený v tenkej pravej koži. Síce mala asi "300 rokov" a nejaké drobné, bola to koža. Teplo mu nebolo, lebo jeho pokožka mala tak trochu modrý nádych. Na kožených nohaviciach a čiernej tenkej bunde nechýbali strapce a cvoky. Okolo pravého kolena mal uviazanú červenú šatku s bielymi bodkami a na hlave mal asi storočné farebné dredy, ktoré mu siahali až po lopatky. Bradu mal zapletenú asi do desiatich vrkôčikov, ktoré mal upevnené farebnými gumičkami. No a okolo úzkych bedier mal hrubú reťaz na ktorej sa mu hompáľal originálny funkčný tikajúci budík ako z Večerníčka – „Ja som budík budíček“.

Určite pochopíte, že upútal všetkých, ktorí naňho dovideli. Táto módna ikona chvíľu stála bez držania, no nakoniec natiahla ľavú ruku a chytila sa nad hlavou, alebo skôr sa zavesila. Muž si chvíľu prehliadal na oplátku nás a potom nastal zlatý bod programu. Pravou rukou vytiahol z vnútorného vrecka sprejovú šľahačku a jedným prstom dal dole vrchnák, ktorý spadol na zem a zakotúľal sa pod sedadlo, čo muža nijako nerozhodilo. Zaklonil hlavu a začal si šľahačku sprejovať v krátkych intervaloch do úst. Všetky pohľady boli na ňom, akoby sme čakali, či ešte niečo pridá, ale on sa nenechal rušiť a pokračoval, až kým neminul celú šľahačku. Potom si chrbtom ruky utrel ústa, natiahol vrkôčiky a prázdny obal dal do rúk vyjavenému starému pánovi v okuliaroch so slovami „Možno tam ešte niečo bude“ a vystúpil. Starý pán sa rozčúlil, ale dvere autobusu sa zavreli a indivíduum v koži si vykračovalo veselo po chodníku k panelákom.

Skryť Zatvoriť reklamu