Bol celkom obyčajný deň a plynul ako mal. Viem, že som vtedy nastúpila do novej električky číslo štyri, ktorá bola vtedy novinkou. Mnohí ocenili to, že sa do nej ľahšie nastupuje a tiež tichší chod. Po pár týždňoch ju už všetci brali ako každodennú samozrejmosť. Pokojnú jazdu odrazu narušil človek, ktorý ihneď na seba upútal pozornosť všetkých. Bol to ten typ človeka, ktorý nastúpil sám, ale odrazu som mala pocit, že nastúpilo minimálne dvadsať ľudí. Nebolo to samozrejme o jeho postave, tučný nebol ani náhodou, ale verte, že muž v červených kovbojkách s bielym klobúkom na hlave a hnedou kovbojskou strapcovou bundou by upútal aj nevidiaceho. Keď nie výzorom, tak tým, že nahlas telefonoval.
Podľa jeho prízvuku bolo jasné, že je z východu. „Ta...nastúpil som do tej novej eletričky. Je tu asi dvesto sedadiel, neviem to zrátať, lebo je dlhá asi päť kilometre. Na jednej strane je rada sedadiel a daktoré sú proti sebe. Na druhej strane je tiež rada sedadiel. Okolo mňa je asi desať, dvanásť ľudí a cestujú dakam. No neviem, či zo mnou, ale dakam cestuju. Listok som si nekúpil, šak tu to nikdo nekontroluje.“
Držala som sa dosť dlho, ale začali sa mi dvíhať kútiky úst. Snažila som si predstaviť smutnú udalosť, ale všetko prehlušoval kovboj z Michaloviec. To, že je odtiaľ, som vydedukovala podľa toho, že neustále porovnával Bratislavu a Michalovce. Odrazu sa otočil k staršej dáme sivom kabáte s drdolom na hlave a pritom mal stále telefón na uchu. „Ta, cestujete...cestujete?“ Pani radšej začala pohľadom hypnotizovať okno a decentne sa tvárila, že ho nepočuje. „No predstav si. Tí Bratislavčania sú hovacky nezhovorčivi...pytal som sa tu takej pani, či cestuje a ona nedebatuje.“ Kovboj hľadal chvíľu ešte nejaké obete na rozhovor, ale všetci mu maximálne prikývli, keď sa opýtal, či cestujú. A samozrejme, tak ako stará pani, všetci upreli pohľady von oknom.
Keďže som ho jediná sledovala, všimol si ma a namieril si to ku mne. „A vy kam cestujete?“ Nadýchla som sa, aby som sa nezačala smiať. „Ja cestujem len tak...“ Kovboj si ma premeral a pokračoval do telefónu. „Ta jedna mi tu konečne prezradila, že cestuje len tak. Asi sa tu cestuje, lebo to nikto nekontroluje.“
Električka zastala na ďalšej zastávke a nastúpili dvaja muži a podľa ich „nenápadného“ chovania bolo jasné, že sú revízori. Ako prvý ich upútal kovboj. Hneď ako chceli od neho lístok zamrzol aj s telefónom na uchu. „Ja cestujem len krátko, ešte som si nestihol kúpiť“, vydral zo seba a pomaly dal telefón do vrecka. Revízori však pre jeho krátke cestovanie nemali pochopenie a aj keď na nich spustil neuveriteľný prúd rečí, dostal pokutu.
