Bača Michal a zbojníci

Bača Michal a zbojníciEj, bolo už na tomto svete junákov. Vysokých, štíhlych ako jedle a mocných ako duby. Aj bača Michal spod Choča bol taký. Nebolo takého chlapa , čo by sa s ním za pasy pustil.Tak šli dni a Michal si spokojne pásol svoje ovečky. Bol by si ich tam tak pásol hádam aj do súdneho dňa,keby....Nože počkajte, hneď sa ďalej dozviete.Keby jedného letného dňa ktosi nezaklopal na okenicu jeho koliby.Zaklopal? Kdeže zaklopal! Taký buchot to bol , až sa celý les ozýval tým lomozom.Všetko, čo nohy malo, utekalo kade ľahšie. Vtáci vyleteli do výšin a len stade sa dívali, čože sa to deje.„ A čože to? Či sa veľká voda valí, alebo nebo váľa?“ Spytuje sa Michal, len čo vyjde na svetlo. „Nuž aj tak sa dá povedať. Zlé časy sa na nás valia.“ Ozval sa mladší z chlapov, čo ten lomoz vykonali.„Kdeže časy, zbojnícka banda sa nám v lesoch usalašila. Zbojníci a to nie len takí hocijakí! Čo sa človek len na nich zahľadí, už ho nohy neposlúchajú. Podlamujú sa ako keby to ani neboli súce sedliacke nožiská, ale nôžky jednodňového teliatka.“ Dopovedal ďalší.„Ste vy to len za chlapi! Najmôjdušu, babských sukní sa lapáte, namiesto toho, aby ste tým zlodejiskám kožu vylátali!“ Smial sa im Michal.Boli by sa tamtí hádam aj nahnevali, že im do báb nadáva, ale po inšie došli a nie fučať sa ako kováčske mechy.„Nože Michal, ty si za tucet chlapov, pomôž nám. Deti nám už pomaly do úst nemajú čo vložiť. Domce máme vylúpené, ženy plačú, že sa to už zniesť nedá.“ Zúfali si dedinčania.„No, keď sa to má takto, pomôžem vám od papľuhov. To akože sa Mišo Malina volám! na úsvite tu po nich nebude ani slychu!“ Povedal nahnevaný bača a už sa chystal na lapačku.Chlapi sa uspokojili a šli do dediny šťastné noviny zvestovať.Nepomýlili sa.Ledva slnko spoza Choča vyskočilo, už sa malo čomu čudovať.Z lesa sa také divné zvuky ozývali, že si až chlapi uši zapchávali. To bača Michal svoj budzogáň na zbojníckych telách skúšal.Bum - bác! Juj - jáj a znovu bum a zase bác. Nebolo veľa chýbalo a boli by tam tí hádam aj duše vypustili, keby nohy na plecia nevzali. Utekali, čo im nohy stačili. Neukázali sa tam už nikdy. Chočské lesy aj dedinky v okolí si vydýchli a mali od tých čias pokoj. Už len babičky spomínajú svojim vnukom, akým silákom bol Michal. A na Liptove je od tých čias Michalov ako maku.