Paradoxy, zákony a iné srandy

Príklad druhý.Dostať do drobca potravu dobrovoľne? Pri mojom triu to až také jednoduché nebolo. Ale keďže jesť treba, potrebujeme ju nejako doň aj dostať a to pokiaľ možno mierovou cestou.Takže, kým sú deti malé, úspešne vám rozvinú fantazijné bunky. Ak ste ich aj náhodou nemali, tak sa vám vytvoria. Vaša fanta sa vybúri pri lyžicových náletoch, polievkových rozprávkach a obedových detektívkach a nočných psychologických uspávankách.Lyžicové nálety slúžia na nenápadnú prepravu lyžice do úst vášho potomka. Nálet prekvapí tvrdohlavo zatvorený hangár ústnej dutiny. Prípadne neúspešné vlety, či skôr odlety od detskej pusy komentujeme príslušným nárekom. Snáď dieťa v úžase tie ústa nakoniec predsa len otvorí.Ak sa váš potomok dožije veku 12 rokov pozorujeme ďalší paradox. Ústa dlhodobo trénované v úzkej priamke sa zázračne otvárajú a nám následne tiež, ale od úžasu, kde sa to všetko môže zmestiť.Čo už, veď sú to napokon výsledky našej práce.Ako bumerang sa nám vracia aj naša fantázia. Teraz však v inej, vylepšenej podobe.Všetky naše rozprávky sa zapísali do šedej kôry mozgovej našim tvrdo trénovaným juniorom.Vymyslia také bájky prečo prišli neskoro, že by sa aj Ezop od nich mohol učiť.Na otázku „Kto to urobil?“ ponúknu viac možností ako Agátka Christíovie.V najkritickejšej situácii, tzn. „Kto mi príde pomôcť ?“ sa spustí nárek hodný plačúcich žien na púšti a UNICEF nám prišije trestný čin za vykorisťovanie detí prácou.Všetko sme si však sami zapríčinili. Čo sme si v mladosti naučili, to aj máme. Tak teraz neviem, či sa deti rozprávkami ozaj vychovávajú, alebo ako to vlastne je.Dnes sa však onen nepríjemný zákon uja Márfyho dotkol aj ich.Otázka. Prečo sme ochoreli práve teraz (jeden musí ísť bezpodmienečne na tréning, lebo majú zápas a to taký zápas, že normálne svet sa zrúti ak tam nebude...druhá musí nutne vo štvrtok von) a nie vtedy, keď je v škole až príliš vedomostí na hromade?Nuž ,keby boli trénovaní v onom inkriminovanom „zákone“ vedeli by, že zo zásady sa ochorie vtedy, keď sa to najmenej hodí. Pred písomkami sme všetci zdraví ako repy.Tak teraz skúšajú rôzne liečebné metódy, dokonca aj tie predpotopné, mnou používané. Inokedy by ich neprijali ani za nič. Dnes poslušne pijú litre bylinkového čaju. Nalievajú sa mliekom s medom a maslom. To väčšie dieťa, síce s takým komentárom a vyhrážkami, že ja byť tým pohárom tak utečiem.Vzdali sa dokonca aj pozerania telky a netu, vraj to zaťažuje organizmus. No také múdro som sa dozvedela, že čumím.Škoda, že tú teóriu so záťažou nevyužívajú aj keď majú pred písomkou.Ďalším šokom bolo keď vám vaše rozohriate dieťa so smútkom v očiach povie „ Maminka ja by som Ti tak rád pomohol“. Teraz netuším, či to bolo úprimne, alebo len akútne pomätenie mozgu.Mám také silné tušenie, že ako dieťa vychladne, tak ho prejde aj tento pracovný zápal.Ako posledné spomeniem niečo, čo sa nemení. A to zaspávanie rodiča ako prvého. Vtedy aj teraz. Naše uspávanky asi platia iba na rodičov. Žeby ďalší paradox?To, či sa nám to vracia z detstva, alebo sme už načisto zblbli, nechám posúdiť každému samostatne. Márfy, Márfy, prečo nie si radšej taký Archimedes? Tam by bolo aspoň všetko hneď jasné.Aj keď u mňa však asi aj naďalej bude platiť, že aj nepotopiteľné určite utopím.