Ako sa mozme pomylit

Vyletelo to zo mna, ani som nevedela ako...presne uz ani neviem co to bolo, ale nieco v tom zmysle, ze aby sa aj im raz nieco podobne v zivote neprihodilo...Dozvedela som sa, ze som krava sprosta a mam sa starat do seba...heh, tolka zivotna mudrost..Polemika s hlupakom a v dvojitej verzii je podla mna zbytocna a kedze som musela zaplatit, pre mna aj tym padom skoncila.Odniesla som nakup do auta a nejak som sa nevedela pohnut z miesta...To co sa stalo v obchode mi nieco pripomenulo. Mala som 15 a lezala v nemocnici. Tyzden sama v izbe, to pri mojej ukecanej povahe je horsie ako nejest :o). Stmievalo sa... v tom prisla sestricka a oznamila mi, ze uz nebudem sama, ze budem mat spolocnost. Potesila som sa ako male decko ( vlastne vtedy som to decko este naozaj aj bola ).Otvorili sa dvere a v nich sa zjavila cudna postavicka. Mala, ohnuta az k zemi s hrbom na chrbte...prsty na rukach priserne dokrutene, strapate cierne vlasy...a tie oci...uplne biele...sestricka ju priviedla az k posteli a ulozila ju tam. Upokojovala ju, ze tu jej bude dobre, lebo ju bude strazit male slniecko (ako ja :o) mala som naozaj bola a slniecko...no snad sa nemylila :o)...)Sedela som na posteli a nemohla zo seba vydat ani slovko. Iba som hladela na to stvorenie ako na prizrak.Po licach mi tiekli slzy...asi som bola slaboch, ale bala som sa...Asi vytusila, ze nieco nie je v poriadku...urcite sa uz stretla s ludskou krutostou a uzasom.Nevedela som, ci mam prehovorit a ci ja mam radsej cusat. Ticho prerusila ta stara pani...Uzasne jemny a citlivy hlas sa ma opytal, ci sa jej nebojim." Nie nebojim...preco by som mala " prehovorila som odvazne.Vtedy som sa uz naozaj nebala...ten hlas ma presvedcil..Nepamatam si uz presne kolko sme tam spolu stravili dni, ale boli to uzasne dni...napriek vsetkemu...napriek bolesti a trapeniu, ako to uz v nemocnici byva. Kazde rano som sa budila s radostou, ze mozem tej babenke pomoct, priniest caj, nakrmit ju,ucesat jej dlhe cierne vlasy, ktore boli odrazu krasne...pomoct pri jedeni, lebo aj taketo obycajne cinnosti, ktore si ani neuvedomujeme boli pre nu priam nemozne.Ona vedela uzasne rozpravat...pocuvala som ju a v duchu si vsetky tie pribehy predstavovala. Celkom iny svet na aky som bola zvyknuta. Dala mi tak vela...male ludske stvorenie ...nicil ju zivot, choroby, ale jej dusa ostala velka. Velka vo svojej jednoduchosti a dobrote.Uz vtedy som si uvedomila, ako lahko sa clovek dokaze pomylit. Ake omylne su ludske zmysly...Ked odchadzala, plakala som...teraz uz nie od strachu ako na zaciatku, ale preto, ze som vedela, ze mi bude chybat...Vcera sa mi pripomenula. Vela ludi ma oci...mysli si,ze vidia, ako aj tie dve dievcata z obchodu a opak je pravdou...Ona bola slepa a videla moj strach a pomohla mi skutocne otvorit oci. Divat sa trochu inym pohladom.