Ľudským očiam neviditeľné

Z davu anonymne šomrajúcich ľudí sa vynorila mohutná postava asi 40 ročného muža.„ Mladá dáma vás doma neučili slušnosti? Neviete, že sa patrí uvoľniť miesto nám starším“? rozohňoval sa „starý“ pán.Bolo jej trápne a cítila ako sa jej rozhoreli líca. Všetky pohľady sa upierali na ňu. Z ich očí vyčítala pohoršenie nad jej nevychovanosťou.Ešte aj tie panie, čo doteraz neúnavne trkotali o tom koľko obchodov museli prejsť, aby zohnali lacnejšie banány, sa na ňu začali dívať ako na zločinca.„Prepáčte, ale ja mám na to miesto nárok“ ozvala sa tak potichu ako sa len dalo. Ale aj tak mala dojem, že všetky uši a oči sa radarovo naladili na jej frekvenciu hlasu.„ Zvláštne mať v tomto veku nárok na sedenie“...pohŕdavo sa ozval chlapík. Dav spriaznených duší horlivo prikyvoval.V mysli sa pousmiala, lebo ako mama troch detí si až tak mlado nepripadala. Nazlostené hlasy ju ,ale opäť priviedli do reality.„Nejde o vek, ale toto miesto je predsa vyhradené pre ....“ nedokázala to ani vysloviť. Vždy jej to prišlo také divné, že je zdravotne postihnutý občan. Vlastne by ju ani nepočuli, lebo nemala silu obhájiť svoj nárok. Autobus zastavil na zastávke a ju to zachránilo pred ďalším vysvetľovaním. Nastalo to najťažšie. Nie len to ,že musela prejsť, alebo skôr sa pretlačiť davom pohoršujúcich ľudí. Rozmýšľala ako dôjsť až k východu a vládať ešte dýchať.Vystúpila....pomaly kráčala smerom k nemocnici...Ľudským očiam je veľa vecí neviditeľných...nie každý mladý človek musí byť nutne bez výchovy, len preto že sedí v autobuse...obzvlášť na mieste na tom určenom.Možno stačila obyčajná, slušná otázka...“Prosím vás máte na toto miesto nárok“?Určite by som odpovedala. Je také ľahké posudzovať a odsudzovať. A pritom sú niekedy veci úplne inak ako sa zdajú...