Mamííí ja som taká stará

Pred týždňom pribehla zo školy s výrazom ranenej srnky a so slzami v očiach mi oznámila, že je stará!V šestnástich a stará...najprv som nevedela, či sa mám smiať, ale ten vážny výraz mi napovedal, že to myslí vážne.Sedeli sme na gauči. Jej hlava na mojich kolenách. Hladkala som tie dlhé krásne vlasy a počúvala som. Tak ako mnoho krát predtým. Stále je to moje malé dievčatko, aj keď o dve hlavy vyššie a teraz najnovšie vraj aj staré.„Vieš mami, dnes sme museli nahlásiť semináre.“ uf , priznám sa, že už to slovo mi prišlo strašne dospelé, ale poctivo som držala jazyk za zubami. Nebudem predsa ešte prilievať olej do ohňa.„Mami, vieš si predstaviť, že tu o dva roky nebudem? Nie som divná, že sa mi nechce odísť? Božéééé ja som tak strašne starááá!!!“ Dívala som sa na svoje dieťa a utierala jej slzy a v mysli hľadala vhodné slová, čo by nezneli detinsky a pritom nemali v sebe tú dospelácku všehomúdrosť.Vybrali sme albumy a smoklili na fotky, smiali sa a spomínali. Hľadali v tom malom rozkošnom bábätku túto skoro dospelú slečnu.Našli sme tú črtu, čo ju robí jedinečnou. Úsmev. Ten istý ako keď bola maličká. Od ucha k uchu a šibalské ohníčky v očiach. Úsmev jej zostane navždy...detský, krásny, nenapodobiteľný.„Vieš mami, my dve sme asi vážne šiši, veď my sa nevieme ani poriadne pohádať a namiesto toho sa rehoceme ako kozy...by si mohla byť tak mamovsky stará a protivná...potom by sa mi hádam aj chcelo odísť...“ usmiala sa na mňa. Som sa veru aj pár krát snažila na ňu nakričať a tváriť sa prísne, ale prišlo mi to čudné.Namiesto toho beháme spolu po meste, nakupujeme, držíme sa za ruky , upratujeme, aj keď to bytostne obe neznášame. A... dokážeme prekecať hodiny. Aj problémy a nedorozumenia sa snažím riešiť slovne. Niekedy si myslím, že to moje úmorné dohováranie musí byť hádam aj horšie, ako jedna na zadok, ale to si asi ešte našťastie nevšimla.V dnešnej dobe sme asi naozaj bláznivé.Teraz je preč a chýba mi. O dva roky odíde niekam študovať. ( do kelu prečo ju nebaví chémia, mohla by študovať doma medicínu.)Kedysi som si myslela, že najťažšie sú nevyspaté noci.Nie sú!Myslela som si, že je ťažké vláčiť sa s kočíkom peši po schodoch na piate poschodie.Nie je!Myslela som si, že je ťažké vysvetliť tretiačikovi, že biť sa nesmie. Podpisovať poznámku v žiackej knižke.Nie je!Že počúvanie večných pubertálnych sťažností je už na moje uši a nervy priveľa.Nie je!Najťažšie bude dať mojim deťom krídla, nedusiť ich prílišnou láskou, a pritom im dať ten pocit, že som tu stále pre ne. Najkrajšie bude keď to pochopia , že sú moje deti. Navždy!Toto bude naozaj ťažké. Snáď to dokážem