Moja metamorfóza, alebo nebojím sa babätiek

Potom sa narodil on. Malý , ukričaný, večne hladný. Tým pádom pre mňa nie že nezaujímavý, ale priam odstrašujúci.Nechápala som to večné ťuťuli muťuli, haminky papinky a ako si všetko krásne popapal.Pripadalo mi to úplne šialené. Mala som pocit, že ak sa z toho nezblázni to malé, tak nutne tým dospelým musí pekne preskakovať.Do prebaľovania ma našťastie nenútili...teraz neviem ,či to bolo z lásky ku mne a snahou ma nezaťažovať, alebo z obáv , či by som mu do tej plienky niečo nepribalila .Takému kočíkovaniu som sa už nevyhla. (ja keď ľahnem do postele tak spím...nepotrebujem ,aby moja telesná schránka lietala hore dole)Snažila som sa tieto moje teórie vštepiť tam tomu tvorovi zabaleného do množstva čipiek a podobných zbytočností. ( pár krát ma navliekli do niečoho takého ako šaty a verte, že keby sa dalo chodiť kanálmi tak nimi v tej chvíli určite chodím...nech žijú tepláky!!! tmavomodré!!)Braček ležal v kočíku ...teda mal by ležať, ale intenzita sily pohybu mojich rúk ,čo držali rúčku kočíka sa úmerne zosilňovala ako silnel plač z hlbín .Tak tam levitoval medzi búdkou kočíka a jeho dnom, až sa čudujem, že z neho nevypadol.Nepomáhalo nič...vlastne pomohla mi moja mladšia sestra. Keby som vtedy ovládala nejakú oslavnú báseň, určite by som jej ju predniesla. No úspech by som s ňou asi aj tak nezožala, lebo ona na básne nie je. Ale je na niečo iné.Má čarodejný hlas!To malé, krpaté, zákerné, stíchlo po pár slovíčkach. No uznajte...je toto spravodlivé? Ja mu tam vysvetľujem, aké mu bude výhodné, keď okamžite zaspí....že aj to kočíkotrasenie ustane a ja pôjdem na pole chytať myši a on si pekne pospí a všetko bude fajn.Vtedy som si povedala, že ja niečo také neprispôsobivé, nikdy v živote nebudem mať!V šestnástich som tú radikálnu verziu jemne pozmenila. Že reku dobre, ale iba jedno a aj to iba dievča, chalan neprichádza do úvahy.Pekne rasistické, že?A dnes? Tak to dievča naozaj mám a ku nemu ako bonus dvaja chalani.Nechcela si uspávať súrodenca? Dobre Ti tak!!! Dostala som troch notorických nespáčov. Keď spali cez deň 15 minút v kuse, mala som oslavy. Boli aj ťuťuli muťuli a radostné pokriky, že sme všetko spapali. Testovanie pevnosti kočíka sa nekonalo. Otec mi pre dcéru zohnal taký, ktorý sa nedal hojdať...ktovie prečo ...:o)A dnes? Ráno potrebujem klaksón, aby vstali do školy a jedlo sa míňa svetelnou rýchlosťou.Dnes mi už nerobí problém obliecť si šaty a modré tepláky by som už na seba nedala ani keby ma mučili.Nechytám už po poli myši a nenosím ich domov v zaváraninovej fľaši, ale na ten hokej s mojimi chlapmi pôjdem.Moja dcéra je k bábätkám úplne iná...ľúbi ich a oni ľúbia ju. K svojim dvom bratom bola nežná a nevytriasala im duše v kočíku.Keď sa tak večer dívam na tých troch už skoro dospelých ľudí, príde mi tak zvláštne.Viem to celkom isto, v hĺbke môjho srdca viem, že ten čas kým boli bábätkami, bol ten najkrajší. Aj keď bol plný bezsenných nocí, ale na tie sa akosi zabudne a ostáva iba to krásne.Tak prebehla moja metamorfóza...nie je zo mňa síce motýľ, ale dnes už také niečo ako mimino môžem. Len smola ,aj moje miminá sa už trošku pomenili. Pomaly im rastú krídla a raz...raz odletia.Včera sa mi všetci napchali do postele...moje veľké- malé deti