...nepáčilo sa...

...úprimná ako vždy. Je len málo ľudí na ktorých mi záleží ,čo si myslia. Ona je jednou z nich. Už som to nejako predýchala, ale priznám sa bolo mi všelijako. Ale chápem, že každý je iný. Každému sa páči niečo iné. A my dve sme boli od jak živa úplne rozdielne. Ona tichá, ja táradlo. Zodpovedná... ja úplný poplach. Ona realista ja bezkonkurenčný rojko. Je mladšia ako ja, ale vždy som mala pocit, že je to naopak. Dozerala ,aby som jedla lieky a mňa to neuveriteľne rozčuľovalo.Po nociach sme toho nakvákali...teda ja som toho narozprávala a ona počúvala.Ona sa hrávala s bábikami a ja som hrala radšej futbal. Z vonku prišla vždy čistá a ja špinavá zo zháňania po poli a chytania myší.Ona by z toho dostala infarkt, mne to nič nerobilo. Bála sa tmy, mňa vtedy napadali najúžasnejšie strašidelné príbehy.Ja vždy v knihách...ona radšej upratovala. Vždy tu bola pre mňa. Starala sa o moje deti, keď boli maličké a ja pod chvíľou v nemocnici.Chápali sme sa a stále chápeme aj bez slov.Má v sebe prirodzenú autoritu skrytú v malom tele. Stačí, že raz povie a všetci stojíme v pozore. Dokonca aj chlapi.Pritom je to najsrdečnejší a najobetavejší človek akého poznám. A vedia to aj iní.Sme také rozdielne. Každej sa nám páči niečo iné a pritom by som si nedokázala predstaviť čo i len pár dní bez nej.Urobila toho pre mňa strašne veľa a ja mám pocit, že je to do konca života nedokážem vrátiť.Možno sa tie moje písačky páčili aspoň jednému človeku a verím, že raz napíšem aj také niečo, čo sa zapáči aj jej. Čo ju poteší. Lebo to je podľa mňa zmysel písania. Potešiť niekoho, rozosmiať, alebo rozplakať. Viem, že nikdy so mňa nebude Honore de Balzac, ale to mi nevadí. Bude mi stačiť keď raz z úst svojej (.pre mňa navždy malej sestričky) začujem...“ Toto bolo pekné, páčilo sa mi čo si napísala.To bude pre mňa Nobelova cena za literatúru....a teraz idem čakať, že ma zjazdí ako malé decko...ale môžem za to, že ju mám rada aj napriek kritike? :o)