Nie je výber ako výber

Musela som kapitulovať, lebo keď si tak spomeniem na seba ...nuž musela by som si priznať, že v detstve som zrejme trpela na nejakú formu morbidity .Aspoň čo sa týkalo výberu vhodných príspevkov. Na prvom stupni sa to ešte neprejavovalo. Poctivo som recitovala Kristu Bendovú a podobných mierumilovných autorov.Prechodom na druhý stupeň som sa odrazu začala cítiť dospelo na pacifistické rečňovanky.Boli odrazu na najnižšom stupienku možného výberu.Zrejme mi tie bitky s chalanmi nejako pomenili charakter a bojovná povaha sa začínala naplno prejavovať. Zo zásady som si vyberala básne tipu „Rakvy z Vietnamu“, „Monológ v lazarete“, „Hlad v Ázii“ a podobné pikošky. Keď si teraz vybavím mojich 145 cm a 30 kíl živej váhy v šiestej triede a pripočítam ťažkosť témy vojny vo Vietname...nuž pohľad to musel byť vskutku originálny, lebo povedať vtipný, by už bolo ozaj korunou morbidity. Napodiv asi aj vtedajší pedagogický zbor bol podobne vojnovo naladený, lebo napriek tej prečudesnej kombinácii „fiťfiriťko na bojovom chodníku“ ,som nejaké tie súťaže vyhrala.Na strednej s pribúdajúcou výškou, sa úmerne znižovali moje vojnové ambície. Dokonca aj v bežnom živote. Na zachovanie poslušnosti som už nepotrebovala ručné - stručné ...teda jedna vzduchom chladená sa vyskytla, musím čestne priznať. Vyslúžila som si síce titul „malá namyslená“ , ale zároveň aj celoškolskú autoritu.Môj zvláštny inštinkt vyberať si zo zásady nemasové záležitosti sa naplno prejavil.Vojnovú a inú krvavničkovú poéziu som vymenila za prózu. Saint Exupéry bol v mojej recitačnej minulosti ako žiarivá výnimka...chcela som napísať, že päsť na oko, ale keď o ňom sa tak nedá povedať, ani človeku s takou dobre živenou fantáziou ako som ja.Tónko síce navždy zostane mojou srdcovkou, ale na recitovanie bol pre mňa až brutálne pacifistický. Môj posledný výber bol ozaj VÝBER! Totalita ako vyšitá a ja recitujem. Dávam do toho ozaj všetko...aj kameň by som rozplakala...teda aspoň ja som si to vo svojej naivnej predstave myslela. Nič naokolo pre mňa neexistovalo. Dorecitovala som. Na stoličku som si sadala s vedomím „ Super , mám to v suchu!!!“ Úroveň bola ozaj slabá, že tri krát vylúhovaný Pigi čaj by bol Rambo. Keď vyhlasovali tretie miesto bola som v poho...pri druhom som už spozornievala, aby som bola pripravená...druhé - nič...žeby prvé? Môj egocentrizmus dosahoval kozmické vzdialenosti.Potom to prišlo. Jóbovka ! Prvé miesto a....na ňom dievčina ktorú som ani pri najlepšom sebazápore nedokázala vnímať. Recitovať o partizánoch v 16 mi prišlo ako nosiť plienky a keby ju tí chudáci počuli tak by tuším ani SNP nebolo, bo by všetci upadli do kómy.Tak, súťaž skončila. Moje ego pristálo rovno z neba tvrdo na riť. Po vyhodnotení sme si ešte vypočuli, že niektorí ( dnes už viem, že to malo byť v jednotnom čísle) si vybrali úplne nevhodné príspevky a mali by viac zvažovať výber. V škole som šla na koberček, že kto mi radil s výberom. Zlosť ma ešte neprešla a hrdo som povedala, že ja sama!V ten rok som mala chémiu v malíčku. Tuším som odpovedala na každej hodine. Pán profesor bol totiž tiež v porote a dodnes netuším, či ho tak očaril môj prednes , alebo mal nejaký iný, zákernejší zámer. Tá prvá možnosť sa mi páči viac, tak dajme tomu, že to bolo preto. A s výberom som sa už viac nemusela trápiť. Skončila škola a skončil aj totáč a tiež moja herecká (hehe) kariéra.Neviem skade som tú knihu vyhrabala, lebo moji rodičia nepatrili ani k vášnivým čitateľom a nespomínam si ani, žeby boli v Charte 77, ale proste s mojím talentom objaviť aj neobjaviteľné sa mi skrátka zadarilo. Dlho som nemohla prísť na to ,prečo? Čo sa im nepáčilo na mojom prednese? Po čase ...teda po revolúcii som objavila zoznam zakázaných autorov...a ten môj tam trónil tuším na čestnom mieste.Niekedy rozmýšľam, že či som náhodou nebola diskriminovaná a nemám požiadať o náhradu škôd, ale myslím, že egocentrické vesmírne pády tuším nie sú na zozname. Zas smola!Dnes štafetu prebrali moje tri pozemské zázraky...výber nechávam na nich. Zatiaľ mám pocit, že môžem. Neinklinujú k takému ako ja kedysi..zatiaľ...Po hereckej kariére netúži ani jeden a tak prípadné pády prežijú bez traumy.