Odpustiť, to čo bolí

Bola som vtedy len taký malý špunt. Malý človiečik, čo sa prisťahoval z východného Slovenska, do mesta, ktoré sa doteraz hrdí tým ,že má najspisovnejšiu slovenčinu.Neviem prečo ,ale skrátka som jej nesadla. Keby sa dalo vymazať zo života človeka nejaké obdobie, tak ja by som určite vymazala to, keď som chodila do druhej triedy na základku.Človek by mal vedieť odpúšťať. Myslela som si ,že som jej odpustila...odpustila to každodenné vysmievanie z prízvuku...“ Tak deti tu vidíte ako by vzdelaní ľudia nemali rozprávať“...Nechápala som vtedy...netušila som, že rozprávam inak.... Odpustila to ,že ma za trest posadila k chalanovi čo jedol šušne (bože ešte teraz mi dvíha žalúdok, len čo si na to spomeniem). Odpustila tú facku čo mi dala, že som nevedela vypočítať príklad. Odpustila, že mi vtedy tabuľa dala „ druhú“ a z nosa mi tiekla krv poriadne dlho. Odpustila ten jeden školský rok, čo som si myslela, že do školy už viac neprídem.Včera som ju videla...starú, vyčerpanú a zmätenú. So smutnými očami a tuho stisnutými perami. Nevyzerala šťastne...možno sa mýlim...neviem.Dívala som sa za ňou a v srdci cítila zvláštny pocit.Nebol to hnev ani nenávisť. Prekvapilo ma len, že ešte po toľkých rokoch sa ma to tak dotklo.Že to miesto stále nie je zahojené.Nehnevám sa a neprajem jej nič zlé...skôr naopak. Prajem jej, aby jej pery neboli v úzkej prísnej priamke, tak ako vtedy...tak ako včera...prajem jej, aby sa usmievala.