Mobil nezvonil. Zo zadného sedadla sa ozval môj synátor, že či mi funguje rúming. Urobila som poslušné kuk.Nebol ešte vybraný operátor. Pohoda. Stres nula bodov.Stresuje ten zo zadného.„Mamíí šak skús , či už je ten operátor.“V duchu si hovorím, že dieťa nestresuj , máš len trinásť a nervy jak baba vo svojich dňoch.„Už naskočil“ poslušne hlásim.„Tak zavolaj“„A načo? Veď keby niečo tak brnkne sama.“ nenechám sa vyviesť z miery.„Mami a čo keď nevie nájsť mobil? Vieš aká je...“ hlási ďalej moje zodpovedné.Aká je veru viem...bez mobilu nejde tuším ani na záchod....Po pár minútach zvoní.Moja šestnástka.„Mami, mám málo čokolády, nevystačilo mi na boky.“Snažím sa poradiť.Na druhom konci znejú nesúhlasné odpovede.Žeby ma začínal opúšťať pokoj?Tak to teda nie...celkom sa mi to páči...taký netradičný pocit.Úplne v rozpore s mojou povahou jej položím. Veď si nejako poraď, keď si také múdre.Moji chlapi nechápu.„ Ty si ju zrušila?“ znie šokované dieťa zadnosedadlové.„ Hej, zrušila.“ počujem svoj absolútne pokojný hlas. Až ma napadne otázka....som to ja, alebo nejaké moje dvojča...len kde sa flákalo doteraz...„ No to je ale novinka.“ nechápe stále mladý.Pri vymetaní športových obchodov ustúpi aj novonadobudnutá zodpovednosť mužskej časti.Hokejky, korčule a futbalky prevážili aj potencionálne vyhorenie. Mobil čušal ako voš pod chrastou.Žeby sa naozaj urazila? Skončila torta v koši, alebo na plafóne?Po pár hodinách umiestňovania piškótovo čokoládového výtvoru na možné aj nemožné miesta a cvičení si fantázie sa ozval mobil.„ Tak už to máááám. Aj som ju odfotila.“ oznamoval mi vytešený hlások.Nakoniec to spravila tak ako som jej radila. Torta bola nielen pekná, ale aj mňamky.Nevyhoreli sme a v nedeľu som nemusela variť. Urobila to za mňa nielen nádejná cukrárka, ale tuším aj kuchárka.Len netuším, či sa dá študovať gastronomická architektúra.Asi nie, ale vraj mám dva roky soboty bez varenia.Len aby ju to nadšenie neopustilo pri prvom nepodarku.
