Tajomstvá duší

Iste , sú aj také, ale to podľa mňa platí v globále na všetko.Je dôležité, aby bolo v básni okamžite jasné o čo ide? Mať hneď všetko pekne naservírované ako na tanieri? Mám rada tie tajomstvá na ktoré sa prichádza postupne. To čo mi je okamžite jasné, hoci to na prvý dojem vyzerá dokonale, ma nenadchýna.Pripadá mi to ako darček, krásne zabalený, ale už vopred viem čo to bude.Báseň, kde je hneď všetko odhalené, je pre mňa asi tak príťažlivá, ako stromy v šľachtiteľskej stanici, lebo záhradou ju nejako nemôžem nazvať.Záhrada je tajomná...každý strom je iný. Nič tu nie je prikázané a presne nalinkované. Báseň je tajomná....každá je iná. A to je krásne. Nemusí hneď všetko vytárať na rovinu. Mala by nás priťahovať, aby sme sa k nej vrátili. Skúmali tie písmenká, ktoré nám zakaždým povedia o niečo viac.Dobrá báseň je ako strom...strom v záhrade. Možno nie celkom dokonalý, ale dokáže hovoriť. A ak chceš počúvať , porozumieš mu. Môžeš len tak zavrieť oči a nechať tie pocity v sebe doznievať. Môžeš sa dívať a naozaj vidieť. Báseň by mala byť ako dieťa. Najprv sa naň môžeme len dívať. Nevieme, čo z neho bude, ale keď sa mu budeme snažiť porozumieť, vráti nám našu „námahu“.Báseň, je ako život. Plný záhad, bez presného návodu. Môže byť dobrý, zlý, niekedy nepochopiteľný.Dá sa preto tvrdiť, že nemá hlavu a pätu? Len preto, že sme ho hneď nepochopili?Hlavu ani pätu podľa mňa nemusí mať ani báseň, v ktorej je jasný cieľ. A to už nie je báseň. Je to len taký pokus a nezáleží , či bola napísaná dnes, alebo v minulosti.Len čas môže posúdiť.Mám rada básne...Tie malé tajomstvá duší.