To čo si najviac prajem, je mať O2

Všade je tma. Ticho. Vstanem a otvorím okno. Studený vzduch mi naráža do nosa. Na ulici svietia lampy. V jednom okne niekto sieti. Možno nejaký ranostaj a možno je tiež niekomu zle...chcem veriť, že je to tá prvá možnosť.V prieduškách to začína parádne vyhrávať. Môj súkromný symfonický orchester . Zdá sa, že okno nepomáha. Nos už mám ako cencúľ a O2 nikde! Pred očami sa mi začína tvoriť tá čudná biela hmla.Musím si sadnúť.Moje prsty na rukách a nohách začínajú prežívať svoju ICE AGE.O2 kde si? Kade sa flákaš keď ťa potrebujem???Vyberiem lieky a do pohára sa pokúšam naliať vodu. Trasú sa mi prsty.( ideálne na cukrovanie koláčov...smola dnes nepečiem)Tak chemický útok na orchester je zahájený. Práve prebieha druhé dejstvo. V tom tichu sa zdá, že každého musím zobudiť....tak čo je do frasa? Ako dlho ťa ešte budem prosiť?Pokúšam sa myslieť na niečo pekné. Na ten pocit z hôr. Tam vysoko na kopci som mala pocit, že mám tie najväčšie pľúca na svete. Snažím si to vsugerovať aj teraz.Nejako to nejde.Minúty pomaly plynuli a jemu sa konečne uráčilo prísť.Je tu!! O2!Cítim ako začal zaťahovať oponu. Koncert pomaličky tíchne. Doba ľadová skončila desať minút po piatej hodine rannej.O2 je pri mne, vo mne aj keď len tak poskromne. Nevadí...hlavne, že je.Mám ešte hodinu. Potom bude treba budiť deti. Urobiť raňajky, desiaty a vypraviť ich do školy.Chce sa mi spať...teraz už môžem.O2 – kyslík....bez vône, bez zápachu, bez chuti. Neviditeľný a predsa je tu. Neuvedomujeme si ho...až keď nám začne chýbať. Vtedy naozaj po ničom tak netúžime ako po ňom. Po niečom, čo nevieme opísať, ale nemôžeme bez neho žiť