Trabant story

V dvadsiatke som dostala svoje prvé motorové čudo. Bolo sivé , bakelitové a volala som ho Igor. Trabantík. Napriek nie príliš žiarivej kráse a ani sláva nepatrila k jeho prednostiam, skôr naopak, mám na neho asi najviac spomienok.Mali sme malú dcérku a toto malé „približovadlo“ a svoje povinnosti si náš Igorko plnil statočne.V zime pred panelákmi každé ráno poctivo chrchľali, ochkali a inak zavíjali škodovečky. Buď na x-tý pokus konečne naskočili, alebo- čo bolo častejšie- pekne krásne zostali stáť tam kde boli.Musím sa čestne priznať, že na začiatku sa mi pár krát podarilo nášho Igora parádne prechlastať a zahádzať mu všetky sviečky. Nakoniec som ale objavila ten grif, ako tomu predísť a Igor fachčil aj v najtuhšej zime. Vo vnútri síce nebolo o moc teplejšie ako vonku, ale hlavné bolo, že kolesá sa krútili.Za tých pár rokov s nami nabehal kilometrov- ako pravý „dederón“. Od západu na východ. Iba zas nás sklamal. Vlastne to nebola ani jeho chyba, ale takej sklerotickej osoby ako je tá moja.Vracali sme sa od kamarátky zo Spišskej. Tých pár tašiek bolo naložených v kufri. Dieťa slušne sedelo na zadnom sedadle a poctivo mávalo na rozlúčku. Sedadlo vedľa vodiča bolo tiež obsadené a tak som si s pokojným svedomím sadla za volant. Zaradila rýchlosť a ide sa!Slniečko svietilo, dieťa nevracalo, nekričalo, Igorko poslušne napredoval. Dokonca prekonával aj rýchlostné rekordy a na tachometri ručička občas ukazovala aj viac ako 100 km za hodinu.Posádka bola unesená a Igorko asi tiež. Boli sme asi v polovici diaľnice, pár kilometrov za Liptovským Mikulášom, keď moje, vtedy ešte nie príliš školené ucho započulo zvláštny zvuk. O trošku neskôr aj moja noha na plynovom pedáli pocítila, že hoci pritláčam stále viac, Igorko o to pomalšie jazdí.Plynový pedál na dlážke a ...stojíme. Čo teraz? Do motora sa vyznám asi tak ako hus do piva a tak prvé čo ma napadlo bolo pozrieť benzín. Otvorili sme kapotu a po zmeraní obsahu v nádrži sme len hľadeli na úplne suchú odmerku.Totižto, Igorko nemal na prístrojovke žiaden čudlík ani svetielko, čo by mám povedalo koľko papania má ešte v nádrži.A keďže som ja hlava síce nie blondínkovská, ale aj tak patrične sklerotická, nedotankovala som plnú. Chudák Igor, uháňal ako asi ešte nikdy v živote a doslova potil krv a benzín bol fuč.Neostávalo mi nič iné ako vyskúšať magickosť mojej ruky a pokúsiť sa niečo stopnúť.Neverila som niečomu takému pofidérnemu, ale na diaľnici sa stáť nemá, tak hanba- nehanba, šla som „mávať“. Tak znechutenú stopárku by ale asi nikde na svete nenašli, ako mňa vtedy. Moja antistopárska ruka len tak mávla do prázdna. Prvé auto, čo tade šlo zastalo.V očiach som mala údiv a na človeka vystupujúceho z fungl novej škodovky, čumela ako teliatko na nové vráta. Namontovali sme lano a situácia sa obrátila. Teraz som ja neotvárala oči, ale chudáčik pán obetavý. Videl, že namiesto chlapskej časti posádky si za volant sadám ja. V duchu sa mu asi začal odvíjať film o blízkej skaze jeho nalešteného tátoša. Bohužiaľ už bolo neskoro a ja som mu s úsmevom kývla, že môžeme vyraziť.Tá cesta do Ružomberka bola pre neho asi najdlhšia v živote. Mala som už aj obavy, že si poškodí zrak od toľkého kukania do spätného zrkadielka.V Ružomberku na benzínke, sa zo škodovky – nenabúranej- vyrútil ako namydlený blesk. V duchu asi ďakoval nebesiam, všetkým svätým, straníckym funkcionárom, alebo ktovie ešte komu. Asi neočakával, že aj ženy zvládnu jazdu na lane, pche.Nestihla som sa ani opýtať , že čo sme dlžní a bol fuč.Asi tá kombinácia žena + bakeliťák bola pre neho príliš nestráviteľná.Napapaný Igor, ale zrejme trávil veľmi dobre, lebo cestu domov už zvládol bez problémov. Tak ako sa rozrastala naša rodina, tak sa menil vozový park. Dnes jazdím v autíčku kde mi v zime neprimŕzajú ruky k volantu a ani nemusím napínať zrak, aby som videla na cestu cez kúdole pary vychádzajúcej z úst. Riadiaca páka je poslušne dole na zemi a nie pod volantom. Na prístrojovke mi pekne čísielka presne povedia, koľko je toho ešte v nádrži a koľko kilometrov ešte prejdem, ale na Igora sa akosi nedá zabudnúť. To malé, sivé, bakelitové motočudo navždy zostane v mojich spomienkach. Nech si hovorí kto chce, čo chce.