Boli už skoro tri hodiny popoludní a to psíča jedno lenivé (presne tak ako jeho pani ) nejavilo najmenšie znaky túžby po venčení.(v duchu obdivujem psov, čo ráno nenechajú svojho pána ani vyspať a hŕŕ von )Premohla som sa zdvihla svoju telesnú schránku a poobliekala sa.Zviera stále leží.Našla som aj nepremokavý psí kabátik.Vedela som ,že už vie čo sa chystá...ale naďalej sa úspešne tvári, že hibernuje...len uši zrádzajú.Nepomohlo mu to. Hibernácia nehibernácia, herecké umenie hodné Oskara, všetko márne...bohužiaľ von sa musí! Chvála bohu 1,90 kg živej váhy ešte zvládam. K výťahu ho odnesiem na rukách, ďalej už vie, že musí sám....či sa mu chce, alebo nie.Naša prechádzka sa podobá fungovaniu našej vlády, čiže krok vpred, dva kroky vzad. V očiach má otázku : „ Ideme už domov?“V mojich číta : „ Nie, ešte sa bude venčiť.“Pochopil...kráča ako po operácii všetkých štyroch bedrových kĺbov.Jeho taktika zaúčinkovala. „ Tak dobre, ide sa domov“ hovorím psíčaťu a očakávam nadšené vrtenie psom, lebo on iba chvostom vrtieť nedokáže.Reakcia žiadna...len upretý pohľad do diaľky. Z ničoho nič, sú kĺby vyliečené, nebolo treba ani pošibať prútikom. Dve psie slečny boli tým zázračným liečiteľom.Vodítko napnuté na maximum a ja letím na jeho konci ako prívesok. V sebe mám obavy.Totižto, ak ste čakali dve psie dámy v aspoň približnej výškovej úrovni môjho „trhača“, tak ste na omyle. Vlčiaky a podobné psie plemená sú jeho srdcovky.( jedna chuderka vlčiačka, keď ho vidí, stiahne chvost a uteká preč)Malé tornádo sa vrútilo a stihlo ošpliechať psie slečny aj ich majiteľky.Zrejme mu nedošlo, že sa chová ako grobian, hoci má v rodokmeni titulov ako anglický lord.Predvádzal sa ako divý a ja som mala obavy, že keď tým dvom prejde trpezlivosť, tak si toho môjho „streleného“ dajú ako olovrant.Majiteľky krútili hlavami a ja s nimi. „Prečo tomu vášmu nenájdete nejakú peknú jorkšírku, keď sa má tak k svetu?“ pýtali sa ma.Tak, aby bolo jasné...jorkšírku som mu našla...obchádzala si ho ako bohatého emira, hádzala najzvodnejšie psie pohľady, že by sa do nej zamiloval tuším aj bernardín.A ten? Zaliezol pod stôl a tváril sa pohoršene. Kašlal na ňu z vysoka. Tak zostala moja túžba po šteniatkach nenaplnená.Na príslušníkov svojej rasy je nejaký alergický...keď na nich nešteká aspoň nasadí ignoráciu najvyššieho stupňa.Tuším to má v tej svojej malej hlávke pomiešané a možno za to môže počasie a globálne otepľovanie.Ešte šťastie, že vlčiačky sú také vysoké ( neviem si predstaviť ako by vyzeral taký kríženec.) a môj krpec nedokáže tak vysoko skákať.(len aby to tajne netrénoval).Presvedčiť ho na začiatku, aby šiel von bolo ťažké. Dostať toho Don Juana od fešných slečien, ešte ťažšie. Díval sa na mňa ako na zakladateľa antikoncepcie a bojovníčku za plánované rodičovstvo a popierateľku otcovských práv. Domov som ho odniesla, lebo odvliecť by sa nedal.Ja som bola špinavá a on našťastie hladný. Pri plnej miske zabudol aj na svoje túžby.Takže nech žije jedlo!!! Krížence vlčiaka s jorkšírom sa našťastie nekonajú.
