Keď po dlhšom čase opäť precitla, v miestnosti nebol nik. A hoci ju v hlave stále prebodávala príšerná bolesť, aspoň už necítila ten odporný zápach, a ani svetlo jej až tak nevadilo, hoci závesy a rolety boli odtiahnutné. Schyľovalo sa k večeru a na okolitú krajinu padala hmla.
Dlho len tak nehybne ležala, popravde ani nič iné robiť nemohla. Vždy, keď sa skúsila pohnúť, jej pravá polovica hrudníka bolestivo zapraskala, nehovoriac o tom, že ruky mala pripútané a netušila či sú jej nohy funkčné a či ich vôbec má, lebo si ani jednu z nich necítila.
Podľa toho ako pozorovala hodiny visiace na stene oproti, uvedomila si, že tam leží už vyše troch hodín, sužoval ju smäd, a aj keď sa snažila poprosiť o vodu, jej hlasivky sa nezmohli ani na prvé písmenko tohto slova. Po nejakom čase opäť zaspala.
Tretí raz sa zobudila na takmer konský dupot nôh a na veľmi hlasitú hádku dvoch mužov. Keby nebola pripútaná k posteli a cítila si svoje nohy, určite by od ľaku vyskočila a snažila sa niekam skryť. Ibaže namiesto toho iba prudko otvorila oči a rozhliadala sa, kto je v miestnosti. Nik tam nebol. Hluk sa stupňoval a trvalo ešte desať sekúnd, kým tí dvaja muži pokrútili kľučkou a vošli do miestnosti. Keď jeden z nich otvoril ústa a spustil svoj monológ, myslela, že jej exploduje hlava. Jeho hlas mal ohromne vysokú intenzitu a holé steny miestnosti ho odrážali ako ozvena, ktorá každou sekundou spustí lavínu. Zozbierala všetky svoje zvyšky energie a vydala hrdelný a bolestivý výkrik. Muž stíchol, ukázal tomu druhému na dvere, obaja sa otočili, tresli dverami a už ich nebolo. Keď konečne zanikli aj ich kroky, zatvorila oči a vyčerpaná znova zaspala.
