Strelnica v Sučanoch
Na pešej strelnici boli tri rady figurín 100, 200 a 300 metrov vzdialené od palebnej čiary. Figurína stála v mechanizme, kde sa spodnou časťou dotýkala čidla. Pri zásahu sa čidlo, a ak bolo funkčné, postaralo, aby figurína padla v boji za socializmus.
Prvý terč pre tanky bol na tristovke. Guľometné hniezdo. Ďalšie "guľomety" boli na 500, 800 a 1000 metrov. Všetky sa triafali tankovým guľometom. Mechanizmus bol jednoduchý - ozubený prevod a motor, ktorý dvihol terč do vertikálnej polohy. Terč tvorili drevený rám a dve od seba izolované hliníkové fólie, v ktorých bol prúd. Neškodných šesť voltov. Keď terč zasiahol projektil, spojil obe časti fólie a spôsobil skrat, ktorý zopol relé. Relé zoplo koncák a prúd uviedol do pohybu motor. Terč sa sklopil.
Ďalšia typa (ako sme hovorievali) terču bol v tvare a veľkosti tanku. Strieľalo z hlavne tanku - raz za rok stovkami - vtedy bola signalizácia vypnutá a zásahy sa museli kontrolovať fyzicky.Na bežné streľby sa vkladala do hlavne výplň, z ktorej sa strieľalo 20 mm strelivom. Za pomoci stabilizátora. Zadali ste vzdialenosť, stačilo namieriť a stabilizovať cieľ. Terče stáli na 1200, 1300, 1400 a posledný (tam som ju prvý krát stretol :)) na 1500 metrov. Terč sa, na rozdieľ od guľometných, otáčal okolo vlastnej osi. Inak bolo všetko na rovnakom princípe.
Okrem toho tu bola tzv. bazuka (je záhadné, prečo sa tak volal), terč v tvare vojenského auta. Vozil sa na malom vláčiku po kolajniciach, ktoré pretínali plochu strelnice po celej šírke. Tento terč sa pohyboval rýchlosťou 30km/h vo vzdialenosti 1100 metrov od palebnej čiary. Na vozíku bol mechanizmus, ktorý sklopil pomocou drážok na konci kolají terč. Pohonom obrovský elektromotor, ktorý hýbal navijákom a lanom prevlečeným do kladiek.
Veža
Ak terč strelec trafil, dôstojníci zásah počuli výborne, lebo každý skrat zaznel v riadiacom pulte ako hlasné škrtnutie zapaľovača. Dôkazom zásahu bolo aj sklopenie terča.
Zásah, povedali sme vždy formálne, čo každý počul a videl, k večne otvorenému okienku na vedľajšej miestnosti, kde sedel veliteľ strelieb. My sme boli za obrovským pultom. Jeden obsluhoval ľavú a druhý pravú dráhu. Museli sme výsledok každého otočenia terča zapísať do knihy a keď ten-ktorý vojak dostrieľal, dopísali sme k menu jeho hodnotenie. Za päť bolo maximum, za jedna minimum. Za nedostatočnú sa však považovala už známka dva.
Každá strelba bola niektorou kombináciou z troch cieľov triafaných guľometom (guľometné hniezda a bazuka) a dvoch triafaných z hlavne tanku. Dve varianty si pamätám dodnes:
10s po štarte - guľomet na 300 m
30s po štarte - tank na 1200 m
60s po štarte - bazuka na 900 m
90s po štarte - guľomet na 800 m
120 s po štarte - tank na 1500 m
10s po štarte - tank na 1200 m
30s po štarte - guľomet na 500 m
60s po štarte - bazuka na 900 m
90s po štarte - tank na 1400 m
120 s po štarte - guľomet na 1000 m
Ukážky
Ráno, 16.11. 1989 sa začínajú ukážky. Vraciame sa z plochy, kde sme urobili posledné prípravy. Na najvzdialenejšie terče sme museli zvlášť natiahnuť káble. Skrat v rozvodoch nám robil neplechu a odniesla to pešia strelnica, z ktorej sme tie káble použili. Však dnes sa na pešej strieľať nebude.
Je pol ôsmej, sme hore už od štvrtej. Nahádzali sme do seba narýchlo raňajky, ktoré pripravili naši mladí a obliekame si funglovky maskáče. Medzitým vidíme, že dorazila generalita. Idú rovno na vežu. Za desať minút vyrážame aj my. Záložku si naučeným pohybom upravujem a rozdávam mladému posledné pokyny k prípadnému krízovému riešeniu zásahov (KRZ).
Fajn. Môžeme ísť. Zapínam na minútu sirénu, ktorá ohlasuje začiatok strelieb. Pod nami sa zavrtia Té-päťdesiatpäťky a hemžia sa vojaci oblečení v čerňákoch, s charakteristickými kuklami na hlavách. Sú rozdelení do družstiev a nemôžu pochodovať, ale všetko vykonávajú v pokluse. Pákáreň začína.
Počkám na Kaja a vchádzame do veže k riadiacemu pultu. Cez presklenné dvere vidíme, že je u nás niektorý z generálov. Kajo rozráža dvere a z plného hrdla zreve:
"Súdruh generál, mechanici strelnice, vojak Maurer a Galamboš, dovoľte nám zaradiť sa!"
Keby do veže pustili dávku z guľometu, nezľakol by sa tak, ako na Kájovo zarevanie. Chcel niečo povedať, ale zjavne nedokázal od úľaku hlesnúť, a tak len kývol rukou, aby sme sa usadili. Streľby riadil veliteľ 3. práporu. Tanky sa zaradili k palebnej čiare. Vtom strážak na vrcholku veže zahlásil do vysielačky, že v ploche zahliadol nejakého človeka. Pozrieme ďalekohľadom a naozaj. V priestore pravej tisícdvestovky niekto je.
Prerušujeme streľby a s veliteľom sadáme do GAZ-u. V húštine nachádzame narušiteľa. Asi sedemdesiatročná babka s obrovskou nošou na chrbte. Pripomínam, že najbližšia dedina bola vzdialená šesť kilometrov!
"Babička, kde sa tu preboha beriete, už sme skoro začali strieľať!", skríkol na ňu veliteľ.
"Chlapci zlatí, len strieľajte, strieľajte, ja som zvyknutá", zahlásila babka a poberala sa zbierať drevo.
Zahaltovali sme ju, a takmer nasilu natlačili do auta.
Na druhý pokus sa to spustilo. Tanky sa odpichli od palebnej čiary a ukázali sme prvé terče. Ra-ta-ta, zásah poznamenávam a píšem prvú čiarku do písanky. Kájo na pravej dráhe čaká predpísaný počet sekúnd a potom schováva terč. Otáčame ďalšie terče - tanky na tisíc tristovke. Prásk, otrasie sa celá budova, prásk, otrasie sa ešte raz. Tieto terče si dôstojníci kontrolujú v ploche. A tak ďalej, jeden po druhom.
Obsluha strelnice pôsobí uvoľnene. Žartujeme s generálom, z ktorého sa medzitým vykľul celkom správny chlapík. Partia vedľa v riadiacej miestnosti nie je taká veselá (tam je tých generálov na meter štvorcový oveľa viac), ale streľby sa vyvíjajú dobre, takže je kľud.
Čo tvorí kulisy? Terče tankom, alebo tanky terčom?
Na pohľad pohoda. Ale len na pohľad. V skutočnosti sme my dvaja maximálne sústredení. Pozorne sledujeme páliace tanky. Nik nesmie ani tušiť, čo sa tu vlastne deje. Každý náš pohyb má svoj význam. Všetko musí vyzerať tak, akoby tie terče naozaj fungovali. Nefungujú. Za každým skratom je nenápadný pohyb prstu, kolena, nohy a ani jeden skrat nevznikne v ploche. Za všetkým je do detailov prešpekulovaný systém, tvorený niekoľkými generáciami obsluhy strelnice. Je vypracovaný veľmi precízne a počíta aj s najhorším, vrátane spomínaného KRZ. Bez nášho zásahu nepadne ani jeden terč.
Nie je však prípustné zmýlenie sa. Ak počujem guľomet, musím vedieť presne, ktorý tank strieľa. Ak to je možné, snažím sa postrehnúť, či strieľa aspoň do blízkosti terča. Ak by som sa pomýlil a zhodil na streľbu Kajovho tanku svoj terč, môže z toho byť malér. Ťažko by som vysvetľoval, keby sa z vysielačky ozvalo: "Tu šťuka jeden, tu šťuka jeden, porucha guľometu."
Prečo sa podvádzalo? Strieľalo sa svetelnými nábojmi, takže skúsené oko zásah postrehlo. Lenže často sa stávalo, že signalizovalo aj vtedy, keď sa oku zdala strela dlhá. A naopak, evidentný "zásah" nesignalizovalo. Toto optické skreslenie vyúsťovalo do častých hádok s dôstojníkmi. Preto bolo jednoduchšie, keď sme prevzali réžiu do vlastných rúk. Za celý čas, čo som bol na strelnici, nám korektne signalizovali terče len dva týždne - to keď sme s Kajom prevzali po našich starých strelnicu a chceli sme mať všetko tip-top. Nevydržalo to a rýchlo sme sa vrátili k osvedčenému systému. Nik z dôstojníkov si nebol úplne istý ako to fungovalo. Avšak tušenie mal každý. Za všetkých to vyjadril jeden z nich: namiesto známeho sloganu Dobre pripravená zbraň, základný predpoklad úspešných strelieb použil slogan, ktorý som použil v nadpise.
Ale neboli sme jediní, kto vodil za nos generálov. Pred ukážkami sme dostali zaujímavú úlohu. Keďže sa malo strieľať stovkami a tieto zásahy sa kontrolujú, prichystali sme "kontrolórom" nabrúsené koly meter dlhé a desať centi široké. Na čo ich tam chceli schovať, to naozaj netuším. Ďalšia finta spočívala v malom fígli. Keď ukážky skončili, prišiel za nami jeden z nešťastných strelcov.
"Šľak aby to trafil, každému som nastrieľal za päť, a keď som strieľal za seba, dodrbal som to a spravil len za tri."
Dvaja najlepší strelci strieľali na obidvoch dráhach - dokolečka ako na detskom kolotoči. Odstrieľali, vystúpili, posádka sa zamiešala a oni znova pokračovali. Len mená sa nahlásili vždy iné. Vo výsledkoch tak figuroval mantinel, ktorý pri nočných streľbách prenasledoval tank na druhej dráhe, ako jeden z najlepších. Tvorca výsledkov bol najhorší...
Záverom
Na koniec prvého dňa sme mali menšie štigro. Generál, ktorý bol s nami v miestnosti nás nečakane poprosil:
"Chlapci, je to už veľmi dávno, čo som tu bol naposledy. Vtedy stála len pešia strelnica a tieto moderné tu ešte neboli. Môžete mi ju ukázať?"
Na moment v nás zamrelo. Všetko je perfektné, ani jediná výčitka a my si to pokazíme hlúpou pešou strelnicou. Pristúpil som k vypínaču a zapol som ho. Rozvietil sa okruh pešej a ovládací panel ku nej. Teatrálne som zapol všetky gombíky. Chvíľu som hľadel tým smerom a už-už som chcel vykladať o nečakanej poruche, keď generál zahlásil:
"Ďakujem, som rád, že som ich opäť videl. Môžete ich sklopiť..."
Hanbil povedať, že nič nevidí a neveril svojmu zraku.
Záver ukážok bol v znamení pražských udalostí a pozdvihnutia v spoločnosti. Strelby sa podarili, bojaschopnosť československej armády sa napriek prekážkam reality dokázala. Všetci boli spokojní.
Nie tak s politickou situáciou. Bolo poučné počúvať najsamvyšší výkvet armády, ktorý zabudol, že vo vedľajšej miestnosti sú ešte mechanici a takto sa prihováral svojim verným v zbroji:
"Na čo tí zasratí policajti v Prahe čakajú? Už ich tam mali dávno rozprášiť, sopliakov. Nakoniec budeme musieť urobiť poriadok zase my. Zase bude na špinavú prácu povolané vojsko."
Rozprúdila sa debata ktorú sme so záujmom a značne znechutení (od)počúvali. O necelé tri týždne sme videli toho istého (už) pána, ako vystúpil v televízii s prejavom, v ktorom sa vyslovil plnú podporu demokratickým zmenám v armáde. Keby sme neležali, tak by sme od záchvatu smiechu spadli z postelí.
