Nerozhoduje, či niekto po svete chodí v bledohnedom, alebo tmavohnedom prevedení. Dôležitá je farba jeho vnútra, a tá býva ukrytá. Je bezpečnejšie počítať s najhorším. Radšej sa nechám prekvapiť ako sklamať.
S farbou ľudskej duše je to približne rovnaké, ako so sfarbením ľudskej pokožky. Aj duša má rôzne odtiene jednej farby. Nazvime ju napríklad dobrokrutá . Ako ochranné sfarbenie zvierat, vyfarbuje sa podľa okolia aj ona. Snaží sa splynúť s farbami komunity, ktorú považuje za svoju. Aj najväčší rebeli majú svoj okruh obdivovateľov.
Socializmus verí, že pomery kazia človeka. Omyl. Pomery v ľuďoch zlo brzdia. Čupí pod nánosmi výchovy, číha za pravidlami, ktoré nás obklopujú. Preto je život znesiteľnejší v systémoch, ktoré s tým počítajú. Hlavne pri mocných. Ani mocných nekazí moc. Ona len poskytne priestor úniku z obručí pravidiel.
Väznice, vojny, genocídy, koncentračné tábory... Prejavy neľudskosti v nich neukazujú neštandardné správanie, ako nám chybne našepkáva slovo neľudskosť. Ide o obrazy desivej stránky samotnej ľudskej podstaty.
Ako urobiť z obyčajných otcov surových vrahov?
Spojte ich do jedného práporu, nazvaného, povedzme, 101. policajný prápor. Rozkážte im zabíjať. Nezabudnite dodať, že tí, čo sa na vraždenie necítia, nemusia sa ho zúčastniť. Napriek tomu, že za odmietnutie trest nehrozí, katov budete mať dostatok. Nepotrebujú ideologické kovanie, nemusia byť otupení bojmi. Sú to len jednoduchí, starší muži, ktorí včera odišli od svojich žien a detí. Dnes dokážu zblízka, tvárou v tvár vraždiť rovnaké ženy a deti, aké na nich doma čakajú. Po stovkách. Najprv pociťujú zmätok, možno aj hrôzu. Alkoholom otupia prípadné výčitky a na ďalší deň pokračujú. Niekoľkí to nedokážu a požiadajú o inú prácu. Iní predstierajú chorobu. Tí čo ostanú, teda smutná väčšina, stávajú sa horšími od poslednej zberby. Deň po dni stúpa brutalita ich činov. Rovnaká farba spojí ich duše do pevného zväzku. Vyfarbili sa príliš ochotne a ľahko.
V knihe Christophera R. Browninga, Obyčajní muži, je rozpitvaný príbeh 101. policajného práporu, ktorý systematicky vyvražďoval dediny v Poľsku počas druhej svetovej vojny. Browningova kniha zoberie človeku všetky ilúzie o človeku. Ostanú ťažké, nepríjemné otázniky.
Zlo má nízky bod varu
Už Abrahámovi stačil príkaz mocnejšieho a nezastavil sa ani pred vlastným synom. Prvého ešte váhal vyhnať aj s jeho matkou do púšte. Presvedčil ho až ktosi mocnejší (Boh?) ako Sára. S Izákom už nezaváhal. Ani náznak pochybnosti o božskej identite pôvodcu žiadosti. Ani náznak vzdoru. Nič. Klamstvo do očí, aby mu náhodou nezdupkal a poďho k oltáru. Deus ex machina v podobe anjela len prikrášľuje netvora. Abrahámov príbeh nenapísal Boh. Nevyznamenal by človeka, ktorý by nepochybne so 101. práporom zostal až do konca.
Nikto nespočíta, koľko Abrahámových potomkov sa od tých čias pokorilo moci. Koľko detí, matiek a otcov bolo obetovaných na jej krvavom oltári. Rukami horlivých katov. Stačilo len naznačiť, že sa na nich moc pozrie s uznaním, a ani rozkazy neboli potrebné. Túžbu po krvi vycítili neomylne.
Rád by som veril, že je to inak. Rád by som uveril obrazu, ktorý vidím denne okolo seba. Sme predsa vzdelaní a civilizovaní ľudia. Koľko treba k tomu, aby sme sa vyfarbili? Aká je tenká škrupinka, ktorou sme prikrytí? Alebo je všetko otázkou vhodnej roly a ostatné príde už samo?
V Standforskom experimente si túto otázku položili. Náhodne vybraným vysokoškolákom rozdelili úlohy. Ty budeš dozorca, ty väzeň. Ty budeš strážiť, ty musíš poslúchať. Zavreli ich do väznice a pozorovali, čo sa stane.
Sympatickí, mladí ľudia sa začali k rovnakým mladým ľuďom správať ako starí despotickí žalárnici. Týranie a šikanovanie sa v krátkom čase vyšmyklo spod kontroly samotných účinkujúcich. Experiment museli v záujme zdravia "väzňov" predčasne ukončiť. Kto niekedy spoznal kasárenské múry znútra, určite videl takých experimentov dosť.
Niekoľko banalít na záver
Vážme si každý dobrý skutok. Hoci nám môže pripadať naivný, myslime na prispôsobivú farbu ľudskej duše. Vážme si každého dobrého človeka, ktorého spoznáme, a to najmä vtedy, ak sme to my samy. O to ťažšie sa vyfarbíme do kruta.
Vďaka každému, kto sa proti zlu postavil, máme dnes svet, v ktorom sa, napriek všetkému, ešte dá žiť. Lebo vyfarbovanie pôsobí aj opačne. Dokazuje to napríklad vlna ľudskej solidarity, ktorá prišla po smrtiacich vlnách.
Rozlišujme myšlienky a farby okolo nás. V dnešnom postmodernom svete sa často stretneme s výhovorkou, že všetky myšlienky sú z pohľadu svojich nositeľov rovnocenné. Tu stačí použiť jednoduchú pomôcku. Opýtajme sa, koľko živých zavadzia inak skvelej myšlienke...
