Dar liečiť ľudí. Dar vnímať ich trochu inak. A niekedy dokonca vidieť doslova až dovnútra.
Odjakživa som mala zvláštnu schopnosť vycítiť, čo človeka bolí. Nie vždy fyzicky. Niekedy som jednoducho vedela, že niečo nie je v poriadku, aj keď mi to ten človek nepovedal.
Pod vedením mojej tety Andrei, ktorá sa tejto oblasti venuje už dlhé roky, som absolvovala aj kurz pre začiatočníkov. Andrea má za sebou niekoľko kurzov, dokonca priamo u pani, ktorá ju pripravovala na to, aby toto posolstvo mohla ďalej odovzdávať.
A potom sa mi raz stala zvláštna vec.
Rozprávala som Andrei o kamarátke a zrazu som jej začala opisovať niečo, čo som sama nevedela vysvetliť. Mala som pocit, že som ju videla v minulom živote. Bola tanečnica v uliciach. Ľudia ju oslavovali, klaňali sa jej a obdivovali ju.
A zvláštne na tom bolo, že táto moja kamarátka tanec miluje od malička. Chodila na súťaže a takmer vždy získavala prvé alebo druhé miesto.
Andrea ma vtedy pozvala na jedno meditačné sedenie.
Bolo tam päť žien.
A pri každej z nich sa mi objavil úplne iný obraz. Iný príbeh. Iný osud.
Dodnes si pamätám ten zvláštny pocit, keď som si uvedomila, že niečo vo mne jednoducho reaguje na ľudí spôsobom, ktorý neviem úplne racionálne vysvetliť.
Potom som sa tomu prestala venovať.
Ochorela som a začala som mať úplne iné starosti. A úprimne – nechcela som tento dar používať v období, keď som sama bojovala so svojimi démonmi. Nechcela som náhodou do života iných ľudí priniesť strach, zlobu alebo niečo, čo by im mohlo ublížiť.
Napriek tomu ma táto oblasť nikdy úplne neopustila.
Stále si o nej čítam. Stále ma priťahuje. A niekde vo vnútri ma stále láka predstava, že by som raz mohla ľuďom pomáhať aj trochu iným spôsobom.
Možno aj preto ma Andrea pred časom požiadala o pomoc s jej stránkou. Chcela ju rozbehnúť a ja som prikývla.
Skúsili sme to.
No úprimne… veľký úspech sme nezožali. 😊
Život nám do toho jednoducho hodil svoje vlastné karty. A momentálne si aj moja teta prechádza náročnejším životným obdobím.
Ale ja verím, že niektoré veci sa nemusia skončiť len preto, že teraz na chvíľu stíchnu.
Možno príde čas, keď budeme obe opäť v poriadku, sadneme si spolu a povieme si:
„Tak čo… skúsime to znova?“
A možno vtedy znova otvoríme dvere k niečomu, čo v nás už dávno čaká. ✨
Nie všetko totiž musí mať okamžite vysvetlenie.
Niekedy stačí vedieť, že nás niečo stále priťahuje.
A možno práve tam niekde začína náš ďalší príbeh.
