Starý otec bol vždy upravený. Vždy voňal, aj keď bol doma. Vlasy mal starostlivo učesané doprava aj doľava a nikdy som nevidela dokonalejšiu strednú cestičku ako tú jeho.
Košeľa, kravata a oblek
— to jednoducho muselo byť. Kravát mal hádam dvesto a košieľ ešte viac.
Dokonca aj do obchodu mal svoj „outfit“ — košeľu, traky a slušné nohavice. A doma?
Ako zvykol hovoriť on sám: „Poobede sa to mení na športový odev.“ V preklade — pyžamo. V lete krátke, v zime hrubé a teplé.
Aby som však neklamala, boli aj dni, keď nosil tepláky a tielko.
Na všetko mal diplomatickú odpoveď. Niektoré chaotické situácie radšej ani neriešil, len aby si zachoval pokoj v duši.
Bol nesmierne vyrovnaný a odolný človek. Nerád sa fotil, no kameru držal v rukách často.
Nesmela na ňu sadnúť ani smietka prachu — najmä po tom, ako som sa narodila.
Vtedy sa začala jeho veľká „love story“ so mnou. Ale detaily si zatiaľ nechám pre seba.
Z dokumentov som sa neskôr dozvedela, že počas vojny bol dokonca veliteľom čaty.
A úprimne
— vôbec ma to neprekvapilo. Mal v sebe prirodzený rešpekt, pokoj a silu.
Už dávno som pochopila, po kom bol starý otec taký silný a slušný človek.
Môj otec mi rozprával, že ani on nesmel ísť do obchodu v montérkach a nedajbože, aby niekoho nepozdravil.
Hneď sa to dostalo k prababičke. Bola to žena s veľkým Ž. Učila ma po nemecky, spievala mi básničky a mala v sebe zvláštnu nežnosť aj rešpekt zároveň.
Dedkovho otca si, žiaľ, nepamätám. Ani presne neviem, kedy zomrel.
Ak sa Vám bude páčiť aj tento blog mám schovaný ešte jeden - trochu drsnejší.
Ďakujem Vám za podporu :-)
