A tak sa začal kolotoč, ktorý sa menil podľa ľudí, zdravia a toho, čo práve telo zvládlo.
Pumpa
Začala som na pumpe.
Bola to práca medzi ľuďmi, rýchla, živá, neustála.
A práve tam som spoznala O.
Človeka, s ktorým som sa rozprávala každý deň a s ktorým som sa úprimne cítila dobre.
Až tak, že som si priala, aby som ho videla stále.
A ono sa to aj dialo.
Lenže všetko má svoj koniec.
Pumpu neskôr prebrali noví majitelia a ja som odišla.
Nie preto, že by som chcela.
Ale preto, že niektoré veci sa jednoducho zmenia bez toho, aby sa pýtali.
Radničná piváreň
Vrátila som sa späť k dedkovi do Smoleníc.
A potom prišla Radničná piváreň.
Náhodou. Facebook. Pohovor v rozostavanej budove.
Ešte tam skoro nič nebolo.
Len my, priestor a začiatok niečoho nového.
Pracovala som na umývaní, na pomocných prácach, na všetkom, čo bolo treba.
Zo začiatku som sa necítila úplne isto.
Šéfkuchár Peter si ma doťahoval, lebo som bola „mladé mäso“.
Neskôr som si na to zvykla.
A potom prišiel Ľuboš.
S tým sme si sadli hneď.
Ukazovala som mu kuchyňu, pivnicu, všetko okolo a postupne som sa dostala až na zaučovanie nových ľudí.
Z umývačky až na pomocnú kuchárku.
Ale telo už začínalo hovoriť dosť.
Tlak 113 na 30.Prvá dovolenka — nie oddych, ale nutnosť.
A potom výpoveď.
Nie v ideálnom momente. Skôr v momente, keď som bola u lekára.
Či to bolo zdravie alebo systém, dodnes presne neviem.
Bauhaus
Medzitým sa priekopa medzi mnou a mamou začala pomaly vyrovnávať.
A ja som nastúpila do Bauhausu.
Práca s mamou na reklamačnom oddelení.
Zodpovednosť, tempo, systém.
Ráno som začala pracovať a večer som nevedela prestať.
Oddych bol pre mňa skôr teória než realita.
Moji známi by povedali, že ja jednoducho neviem vypnúť.
Vývarovňa – Jaslovské Bohunice
Potom prišla vývarovňa.
Prvý deň som sa tam cítila ako celebrita.
Šéf ma v kuchyni predstavil chlapom so slovami:
„No tak chlapi! Pozdravte.“
Na druhý deň som prišla s malou dušičkou.
A veľmi rýchlo sa ukázalo, že variť pre päťčlennú rodinu a variť pre 1500 ľudí je úplne iný svet.
Nakoniec ma dali na výdaj.
A tam som našla jeden z najlepších kolektívov.
Na kávu sme chodili spolu, robili sme spolu, žili sme tú smenu spolu.
Bol to tím, nie len práca.
Ďakujem vám, Jaslovské Bohunice, za rok so mnou.
Musela som odísť kvôli operácii ramena.
Pekáreň
A potom prišla pekáreň.
Životná vsuvka
Ležíš na stole v chladnom prostredí. Nahá, prikrytá len tenkou zelenou látkou.
Operácie a pobyty na operačnom stole si zo začiatku ani úplne neuvedomuješ.
Vidíš len masku, ktorá sa k tebe približuje.
O chvíľu ťa zaleje teplo, tvár ti stŕpne a potom príde tma.
Potom tam len ležíš a čakáš.
Na minútu. Na hodinu.
Okolo teba prístroje, lekári, ticho.
Cítila som sa ako VIP pacient.
Musela som byť pripojená na EKG ako dlhoročný kardiak.
Kvôli alergiám vyberali anestetikum veľmi opatrne, čo im moju situáciu ešte viac komplikovalo.
A napriek tomu sa na mňa usmievali.
Hovorili, že som pokojná a „nenáročná pacientka“.
O niekoľ ko hodín bolo po operácii.
Chvíľu som si len poležala.
A potom, keď som pohla ramenom… prišla bolesť, ktorá sa nedá opísať inak než krikom.
Do čakárne som si odkráčala v „sexi“ podkolienkach a jednorazových gaťkách.
S priateľom a sestričkou sme sa na tom smiali a ja som si hovorila, že si ich pokojne nechám aj na sebe.
Po operácii mi mama dovolila splniť si sen — psa.
Stafforda.
