Pre mňa to bolo úplne neznáme územie.
Pamätám si, ako ma chcel prvýkrát objať a v mojej hlave išlo len:
„Čo robíš?“
„A čo mám teraz robiť ja?“
Naša prvá pusa sa odohrala v tme pod lampou, skoro ako v romantickom filme.
Vtedy som si asi myslela, že presne takto vyzerajú všetky veľ ké lásky.
Tie „roztrhané“, intenzívne a nekonečné.
Písali sme si celé dni.
Nevedeli sme sa odtrhnúť od displejov.
A úprimne?
Takto krásne to vydržalo asi dva roky.
Potom prišlo prvé zarazenie.
Zakázal mi kamarátiť sa s mojou kamarátkou, ktorá bola odo mňa o tri roky mladšia.
„Pretože je mladšia.“
„Pretože má inú pleť.“
Tieto slová sa k nej samozrejme dostali.
A paradoxne to bola práve ona, kto mi potom utieral slzy.
Nejak sa vo vzťahu natrhlo lanko.
A ja som začínala chápať, že už to nebude také jednoduché ako na začiatku.
„Nemá na teba dobrý vplyv.“
„Neprajem si, aby si sa s ňou stretávala.“
A mne pri tých vetách v hlave preblikávala len jeho tvár.
Kde nastal ten zlom?
Kto to vlastne zrazu bol?
Najviac sa to lanko pretrhlo vo chvíli, keď mi začal vyčítať, že trávim viac času s rodinou než s ním.
To bola bodka.
A priznám sa k jednej veci, pokojne aj pre prípad, že by to raz niekto chcel otočiť proti mne.
Počas nášho vzťahu som si písala s naším spoločným kamarátom L.
Možno som s ním mala byť ešte predtým. Lenže ani jeden z nás vtedy nebol pripravený na vzťah.
Skôr sme sa len doťahovali.
V tom období som zároveň prekonala operáciu močovej trubice a kyretáž krčka maternice.
Lekári mi povedali, že šanca na otehotnenie môže byť veľmi malá.
A bolelo to viac, než som si bola ochotná priznať.
V tom čase som stále bola s človekom, ktorý tomu neprikladal veľ kú váhu a psychicky ma vôbec nepodržal.
Tak som sa opila.
Doslova.
A potom som na dvore nášho vtedajšieho spoločného kamaráta vrieskala v úplnej hystérii.
Ale povedzme si úprimne…
Takú správu nechce počuť sedemnásťročná ani dvadsaťročná žena.
Hlavne nie žena, ktorá raz chcela rodinu.
Možno nie práve s tým človekom.
Ale s niekým, koho si predstavovala ako svojho princa.
Kľudne aj bez koňa.
Časom sa to celé nejako utriaslo.
Pravdepodobnosť otehotnenia sa vraj zvýšila.
A aj tak som raz použila tabletku „po“. Ktorú mi kúpil M.
Ironické, však?
Život medzi Bratislavou a dedinou ma nejako prirodzene „donútil“ nájsť si prácu v meste.
Lenže neskôr si telo začalo pýtať svoju daň.
Prišlo moje prvé veľ ké prepracovanie.
Tlak 113 na 30.
A moja prvá dovolenka… kvôli zdraviu.
„Vieš, čo je dovolenka?“ spýtal sa ma dedko.
„Oddych. A presne to teraz potrebuješ.“
Lenže ja som oddychovať nikdy veľmi nevedela.
Neskôr som dostala výpoveď.
Echo mi dal Ľuboš práve vo chvíli, keď som sedela u lekára, že mám prísť do práce.
Úprimne dodnes neviem, či to bolo kvôli môjmu zdravotnému stavu alebo jednoducho potrebovali šetriť.
Každopádne, s majiteľmi sme mali zo začiatku dobrý vzťah.
V tom období sa zároveň začalo zhoršovať zdravie starého otca.
Stále padal.
Raz skoro spadol aj zo schodov.
Mamin priateľ medzitým kúpil dom v malej dedinke Paderovce.
Staručký dom, ktorý by vedel rozprávať.
