Prečo potrebujeme umenie

 Pocit osamelosti nemusí mať človek na Zemi len vtedy, keď ovdovie alebo pochová deti. Stačí ak si v duchu premietne miliardy rokov pred svojím narodením a milión miliárd rokov po skončení vlastnej existencie. A to v rotujúcej sústave hviezd, hmlovín, čiernych dier a temnej energie, v tom Vesmíre o ktorom Norbert Wiener, zakladateľ kybernetiky (1948) napísal, že "najväčšie možné víťazstvo človeka je v tom, že existuje, že v bytí pokračuje a to všetko „vo Vesmíre, ktorý je k našej existencii úplne ľahostajný“. Tento moment v rotujúcom nekonečne je sám osebe dostatočný dôvod k pocitu osamelosti a tiež k tomu aby sa človek pokúsil vymaniť z tohto nezvratna – aspoň na krátky okamih – a to je okamih tvorby.
 Táto okolnosť je dôležitá nielen z hľadiska toho, kto tvorí, pre jeho nutkanie tvoriť. Problém má aj druhú, zdanlivo odvrátenú podobu, ktorá je rovnako dôležitá: človek tvorí pre seba a iný človek jeho tvorbu vníma. Pre toho kto umenie len vníma, má rovnakú hodnotu milosrdnej pauzy duchovného odpočinku, sprevádzaného estetickými zážehmi. Preto umenie vníma a rád mu nastavuje tvár a zmysly, aby mu pomohli. Tajomstvo samotného krásna je stále predmetom zložitých filozofických úvah. Umenie v oboch prípadoch dokazuje, že jeho existencia je v živote človeka dôležitá a dokonca nezastupiteľná. Tvár umenia je navyše aj krásna. A krásno, kategória estetiky, je nevyhnutný sprievodca umeleckej tvorivosti a okamih krásna vzniká aj pri zážitku. z vnímania umenia.
 Filmové umenie to dokáže viacnásobne. Veď vytvorí pre diváka celkom novú realitu na čas venovaný vnímaniu, ktorý strávi v kine. Najviac žiadané a veľmi obľúbené je umenie, ktoré človeku dáva zabudnúť na všednosť každodennosti. Poslanie nepopierateľne aj užitočné aj potrebné. Ale popritom vznikajú cenné diela, ktoré pred človekom otvárajú svet vážnych otázok o zmysle bytia.
 Staroveký filozof a tvorca nesmierne podnetného diela o umení ktoré sa zachovalo pod názvom Poetika (Aristoteles, žiak Platónov a vychovávateľ Alexanda Veľkého, asi 350 rokov pred Kristom) písal v tomto pojednaní o význame dramatického diela vo forme katharsis, ktorá je záverečnou súčasťou každého diela a znamená akúsi očistu, očistenie negatívnych zážitkov uvedomením si príčin zla. Tento princíp ako istý druh psychoterapie, starý vyše 2.000 rokov (to si treba uvedomiť s pokorou), odpovedá presne a výrečne na otázku akú funkciu má pre človeka umenie (u Aristotela je reč o dramatickom umení). Človek, ktorý vníma a nechá na seba pôsobiť príbeh sa tým, že ho spoluprežíva s hrdinami drámy, očisťuje (psychologický efekt) od vlastného možno často aj podvedomého problému, ktorý sa podobá tomu, o čom hovorí alebo predvádza dielo. Je to kúpeľ na konci tvrdej skúšky „chôdze naboso po klincoch reality“. Ale aj v nepríbehových umeniach (hudba, výtvarné dielo) je táto funkcia umenia zachovaná. Pocit krásna má rovnakú funkciu.
 A čo film?
 Pre mňa je na tomto umení najzaujímavejšie, že sa dá zobraziť neviditeľné. Tvár, ktorú pozoruje objektív kamery, nemusí nič hovoriť, ale je absolútne výrečná. Čítate z obrazu to, čo si tvár myslí. Je to fascinujúci zážitok, ničomu inému nepodobný. Zážitok rovnako pre tvorcu, ale aj pre diváka. Takýto „mlčanlivý“ typ filmu je svojou účinnosťou a pôsobením podobný poézii a hudbe. Iné umenia nie sú vstave vyvolať také hlboké emócie. Veď mlčiaca tvár je napriek tomu živá, pohybuje sa: očami, vráskami, ústami a rozpráva mlčky svoj vnútorný príbeh. To je môj svet: odklínanie tajomstva ukrytého v ľudskom vnútre. Príbeh tváre tento efekt stonásobne zosiľuje. Kladenie záberov vo vertikálnom slede rozpráva ďalšiu vrstvu tajomstva. Reč filmového obrazu je takto uhrančivá. Ponára sa (spolu s divákom) do celkom novej neznámej zeme (skutočnosti) a z kina si odnáša myšlienky do diela zakliate.
 Umenie sa tým dotklo vašich zmyslov a zbavilo vás nielen všednosti, ale aj napätia z nej. Ste zase pripravený zdolávať realitu svojej existencie do ktorej sa vraciate z kina. Je z vás znovu onen mýtický Sizyfos, ale umenie vám dalo silu aby ste znovu začali kotúľať svoj balvan života do vysokého brehu. Umenie vôbec, pre mňa však predovšetkým film, je nenahraditeľným liečiteľom a učiteľom v strminách i priepastiach bežného života. Sen. Továreň na sny je rovnako pôvabná ako jej výrobky.
Pre zjednodušenie pojmu znaku a správneho strihu si predstavte vlastné šoférovanie. Šoférovanie je vlastne váš tichý rozhovor so znakmi, ktoré vám hovoria ako jazdiť. Znaky ste sa naučili čítať ako významy. To isté robíte ako diváci v kine – čítate znaky, ktoré vás navigujú ako máte obrazy čítať. Zábery sú znakmi. To vás ale aj tvorcov naučil vývoj kinematografie. V jej počiatkoch detail vyzeral ako amputovaná hlava a vzbudzoval hrôzu. Píše o tom Ejzenštejn. Po čase sa divák naučil, že mu tvorca hovorí ako má čítať prelínačku (časový predel vpred alebo retro), ako spätný chod (analýza činu), skrátka znaky (strih detailov) vytvárali metafory sledovaného deja alebo pocitu. To je základ: naučiť sa vyrozprávať príbeh, alebo líčiť pocit postavy na ktorú sa dívate. Toto je medzinárodný jazyk vizuálnej kultúry. Až potom pridávame zvuky, alebo hudbu, ak chceme niečo mimoriadne zvýraz-niť. No v prvom pláne musí byť obraz, lebo obraz tvorí kinematografiu od jej najútlejšieho, ešte nemého obdobia podnes..