Môj úžasný dojem z Moskvy a výtvarného byzantského a pravoslávneho sveta vystriedal prekvapujúci dojem z Tallinu, svedčiaci aj o tom, že som vtedy dosť málo vedel o tejto časti sveta, pretože som vpadol prekvapivo a zrazu, bez prípravy do gotiky, ktorú som jednak nečakal a ktorá bola taká nesmierne vzdialená byzantskej podobe, tá, čo mi počarila v Moskve, chrám Vasilija Blaženého a potom v kláštornej Novodevičijskej kláštornej diaspóre, kde maľovali mnísi ikony a chrám bol preplnený nielen spievajúcimi veriacimi s ich neopakovateľnou harmonicky zladenou hymnicky pôsobiacou tóninou ale i tenkými horiacimi sviecami (horiace sviece to je môj svet, ktorý som sa pokúsil prepašovať do svojich filmov, tak sugestívne na mňa zaberajú tu i v Notre Dame v Paríži), takže moje prekvapenie bolo dokonalé. Čistá gotika a architektúra germánskeho typu, ktorej ozvenu som videl v Smokovci v Tatrách, keď som sa tam liečil – a tu odrazu: nulté pravoslávie, celkom iný svet, celkom iní ľudia, iná mentalita, ale tak očividná, že trvalo chvíľu kým som sa sám v sebe zorientoval, že som ešte stále v Sovietskom zväze. V ruskej časti štátu mi nesmierne chutil ich čaj, ktorý nás sprevádzal či sme boli v Moskve alebo v Petrohrade, kde som našiel tak isto odlišnú a tiež nádhernú architektúru mesta, kde som bol v hoteli Európa, tam, kde sa rozhodol Sergej Jesenin rozlúčiť so životom a vlastnou krvou o tom napísal správu, kde som zažil i biele noci i atmosféru Dostojevského a Puškinovho Ruska a kde som vstrebával s nekonečným obdivom (zájazd do Carského Sela so spomienkou na mladého Puškina zaľúbeného do ženy svojho učiteľa) vznešené interiéry z Katarínskej doby, veď som vždy vášnivo miloval ruskú literatúru, bol som skrátka oslnený Ruskom, aj s jeho úbohosťou poznačenými a zanedbanými moskovskými budovami a obchodmi (po ktorých dnes niet ani stopy), bol som očarený a nadšený aj genialitou Petra Veľkého aj Ivana Hrozného, ešte som niesol v sebe nepopísateľný pocit z toho, keď som si ako mladý režisér sadol v jeho moskovskom byte do kresla, kde sedával Sergej Ejzenštejn, jeden z najväčších géniov filmového umenia, ktorý padol pod ťarchou nemilosti Stalina, keď ho spodobil v Ivanovi Hroznom, stihomama a vraha, dal by sa o tom napísať možno i román. Toto všetko v duši som si preniesol do Tallinu, kde som si chcel pochutnať na pravom posilujúcom, osviežujúcom čaji, ale hneď v prvej reštaurácii ma zahriakol chlad čašníka pri prosbe o čaj:, keď mi vľúdne povedal: pane (súdruh, tovarišč), tu nie ste v Rusku, my tu pijeme kávu! Razdva ma to prebralo a aj potešilo. Hneď bol ten strohý čašník môj duchovný priateľ, bleskovo sa mi vyjavila nevôľa, ktorú som zakaždým pociťoval a hlasito reklamoval, že nie som Čech, ako ma všade vnímali, ale Slovák! Rovnako vo Francúzsku som poďakoval čašníkovi trochu smavej farby tváre a podotkol som, že je iste Španiel, ktorí vynikajú eleganciou a nenápadnou noblesou a potrpia si na ňu, no čašník ma okamžite opravil, že on nie je Španiel “Je suis Catalan!” hrdo vyhlásil a hneď mi dal lekciu, že ani Picasso nie je Španiel, ani Gaudí, ale že to sú slávni Katalánci a nie Španieli. Mám rád túto hrdosť na pôvod, sám tvrdohlavo všade hovorím a píšem, že som Slovák a hlboko na mňa kedysi zapôsobila správa, že Štefánik na svoj vedecký článok, ktorý napísal a uverejnil keď bol Meudone u hvezdára Janssena tvrdohlavo nástojil a aj dosiahol, keď nechal odliať z olova Francúzom neznáme písmeno Š aj s mäkčeňom, lebo takto sa chcel podpísať a aj podpísal na svojej práci, ak to nebola dokonca dizertácia. To je mi sympatické a zo samej takejto solidárnej sympatie som rád privolil, aby mi v Talline nepriniesli čaj, ale ich kávu, čím ticho manifestujú nepotrestateľným spôsobom, že ich vlasť je iba dočasne okupovaná Rusmi a oni sú germánskeho rodu. Áno, drukujem takýmto vlastencom, hoci tá káva bola hrozná, tisíckrát riedený čaj by bol lepší, ale nepovedal som ani slovo protestu, solidárne som vypil tú hnedú vodu a ešte som aj pokrytecky povedal čašníkovi, že mi chutila. Až tak rád mám ľudí, ktorí si vážia svoj pôvod a sú naň hrdí. Aký by som bol šťastný, keby som to mohol povedať o každom Slovákovi.
V Talline sa mi prihodila ešte aj iná príhoda, mojej duši blízka: po premietaní našich filmov ako inak, aj tu bola bohatá recepcia, plná skvelých jedál a nápojov, vďaka ktorým som sa po čase musel aj ja uchýliť do separé miestnosti pre pánov, kde som bol zastihnutý jedným z mladých filmárov, ktorý si v podobnej dosť grotesknej póze stal vedľa mňa s tou istou činnosťou nevhodnou na debatu, tajuplne sa ku mne naklonil a polohlasom sa ma opýtal, či medzi našimi filmármi nie je nik koho by sa bolo treba báť, či sú to všetko spoľahliví ľudia. Moju spoľahlivosť si zrejme overil z môjho diskusného vstupu, lebo ja som sa nikdy netváril inak a nehovoril inak ako myslím, tak som aj tam vystupoval s odvážnymi myšlienkami či poznámkami a získal som jeho dôveru. Keď som ho uistil, že “vzduch je čistý”, požiadal ma aby som priateľom, ktorým dôverujem, keď táto recepcia skončí, povedal aby nikde inde nenastupovali do taxíka, ktoré sú nám i delegácii pridelené, ale len do štvrtého v poradí. Mladí filmári, od prírody súc v opozičnom postoji, rozumeli sme si aj gestami a prst položený na ústa, hoci v bizarnom a zvláštnom prostredí panskej toalety hovoril viac ako dlhé vysvetľovania. Diskrétne som oboznámil Liehma, Uhra, Menzla a myslím že tam bol Honza Schmidt, že majú odolať všetkým ponukám a po skončení sadnúť iba do štvrtého taxíka. Dohovorili sme sa po skončení pohľadmi a poslúchli našich mladých kolegov. Prvý taxík obsadili súdruhovia z krajského výboru strany, druhý členovia výboru filmového Zväzu, tretí organizátori a organizátorky zo Zväzu, štvrtý teda my, piaty mladí Estónci. Kolóna po predchádzajúcom objímaní a bozkávaní vo tri vrhy, ako sme to posmešne pomenovali, sa pokojne a majestátne ponorila do tmy lesíka, v ktorom sa pamätná recepcia konala. Asi po desiatich minútach cesty náš taxík a za nami ešte jeden v jednej neprehľadnej zákrute nečakane odbočil doprava na úzku horskú cestu a bez vysvetľovania sa predieral tmou k nám neznámemu cieľu. Náš taxikár mal ako som správne predpokladal presné inštrukcie, pretože po chvíli sa nechal predbehnúť za nami idúcim autom (až vtedy som si uvedomil, že to už nebol taxík) a toto auto nás viedlo do neznáma. Kto je len trochu oboznámený s pomermi za sovietskej vlády vie, že sme sa rútili do dobrodružstva, ktoré sa nemuselo dobre skončiť. Plní napätia sme zastali pred síce drevenou ale na prvý pohľad krásnou prízemnou vilkou s malým podkrovím, z auta pred nami vystúpil mladý režisér, ktorý ma na túto akciu oslovil, vyplatil taxikára a prikázal mu na druhý deň prísť po nás. Bol to môj najzaujímavejší deň a noc v Sovietskom zväze. Vošli sme do prepychovo zariadenej chaty, oni to volajú dača, čiže vidiecky dom. Neboli sme zvyknutí v našom socialistickom Československu vstupovať do takých priestorov, vybavených akoby ich zariaďoval Tuzex, obchod s tovarom so západnej Európy. V krbe už plápolali polená, pred krbom veľká svetlá kožušina, vedľa z tmavého medveďa, zopár ovčích kožušín ešte v krásnych kreslách, otvoril sa nielen bar, ale predovšetkým, čo bolo najúžasnejšie, vypukla absolútne otvorená debata mladých umelcov o tom ako to v ktorej krajine chodí a aké sú naše ideály a aké máme ťažkosti a filmy a literatúru a obrazy, na stene viseli avantgardné obrazy a grafiky, neviem ktorých autorov, ale možno medzi nimi bol aj sám Tatlin, tvorca svetoznámej štvrtej internacionály, ktorého tak obdivoval Oskar Čepan a o ktorom napísal aj knihu, čo ju Biľak zakázal a ja mám jej prvú redakčnú korektúru, ktorú som si dal zviazať a je v mojej knižnici, kniha, ktorá nikdy nesmela vyjsť, no vysvitlo,že som sa čudoval predčasne, veď na druhý deň nás naši noví priatelia zaviedli do starodávnej veže, kde mali ateliér mladí umelci formalisti, tam som videl krásne grafiky, na tie časy neslýchaná avantgarda a to všetko v sovietskej zóne, žasli sme v tú noc a s napätím počúvali aké odvážne myšlienky majú mladí umelci, ako duchovne slobodne žijú a uvažujú, aj ako sa nocou plavia do Švédska, odkiaľ si dovezú všetok ten pre nás luxusný riad a nábytok a literatúru. Pravdaže ani my sme nezaostali a aspoň myšlienkami a odvahou sme boli tak trošku pred nimi, ale verím, že sme ich nesklamali, lebo sme do svitania mali o čom rozprávať. Potom ráno nás taxíky porozvážali do hotelov a o našom nočnom dobrodružnom výlete do slobodnej debaty sme nikomu ani len nešpitli.
Dosť ľutujem, že som nedávno, keď v Talline uvádzali spolu s inými slovenskými filmami aj môjho Draka a mal som tam vycestovať aby som ho po viac ako štyridsiatich rokoch uviedol, no nemohol som, lebo som bol pracovne v tie dni zaujatý inou zmluvou, takže som tam nemohol ísť obnoviť si svoje spomienky, pokochať sa krásou toho mesta a možno ešte niekto z tých vtedajších mladíkov aj žije a bol by si na náš tajomný výlet spomenul.
