Na toaletách viselo mydlo v sieťke. V školskej jedálni podávali neobľúbený špenát. Desiatu sme si nosili z domu. Na čiernu (alebo zelenú) tabuľu sme písali kriedou. Na začiatku školského roka sme povinne robili do zošitov okraje. Pre urýchlenie celého „procesu“ sme si pomohli ostrým hrotom kružidla, ktoré na jednotlivé strany vyznačilo, kadiaľ viesť čiaru. Na pestovateľských prácach sme obrábali políčko, na technických zase vyrábali olovnicu. Absolútnym hitom bolo tzv. čínske alebo „večné“ pero. Kto mal pentelku, bol kráľ. Fasovali sme učebnice, ktoré neraz pripomínali šalátové vydanie. Pred učiteľmi sme mali rešpekt, pretože ak sa na nás sťažovali na „rodičku“, bolo jasné, že nám to doma naši spočítajú. Po skončení „učňovky“ sme presne vedeli, v ktorej fabrike máme isté miesto.
Takmer za tridsať rokov od pádu totality sa toho v školstve zmenilo mnoho. Mydlo v sieťke vystriedala tekutá alternatíva. Špenát začal v rámci zdravej výživy sláviť svoj comeback. Desiatu si už netreba robiť doma, v škole zvyčajne býva bufet. Žiaci používajú interaktívnu tabuľu, niekde dokonca prišlo aj na tablety. Robia sa ešte vôbec okraje? Tuším dostať zošity, kde sú už natlačené. Špeciálnych pier či ceruziek sú plné papiernictva... „Pesťáky a techničáky“ sa zrušili, aby sa potom mohli opäť obnoviť. Učebnice sú pekné... teda ak nejaké vôbec sú.
Tu kdesi začína celý problém nášho školstva. To, čo sa zmenilo, je iba fasáda. Zvonka ešte ako tak pekná, no zvnútra prehnitá. Spôsob, akým sa učí, sa totiž zmenil pramálo. A ak, tak vlastne k horšiemu. Dôkazom sú úrady práce. Mladí ľudia, ktorých ročne chrlia stredné školy, sú nepripravení na prax a majú problém zohnať si prácu. Hoci rezort školstva prišiel so spásonosným nápadom duálneho vzdelávania, jeho uvedenie do praxe je „také slovenské“, že si dovolím odhadnúť, že ešte zopár rokov sa na tomto neutešenom stave nič nezmení. Je na čase, aby sme prestali iba premaľovávať fasádu školstva a namiesto toho, si vyhrnuli rukávy a kompletne ho prebudovali.
