Dedkovia a babky, ráčte sa konečne pozabíjať navzájom

Jasutaka Cucui má pomerne úchylný zmysel pre humor. Jeho čierno-čierna satira Koniec strieborného veku ( Odeon, 2011 ) sa odohráva v Japonsku, kde sa premnožili seniori. Dožívajú sa veľmi vysokého veku, príliš dlho poberajú dôchodky. Vyžadujú opateru, jedia veľa liekov, zaťažujú svoje deti, sedia na peniazoch, sekírujú. Zavadzajú. Zaberajú miesto. Dýchajú. Taký deväťdesiatnik už minimálne dvadsať rokov nepredstavuje spoločenský prínos. Aj keď zdanenie dôchodkov a úspor niečo donieslo, nestačí to. Z rozhodnutia vlády vznikol Výbor pre reguláciu obyvateľstva. Tá prebieha nasledovne. Vláda označí geografickú zónu, mestskú oblasť alebo komplex budov, kde je dokázaný zvýšený výskyt seniorov. Tí nad sedemdesiat dostanú mesiac na to, aby sa vzájomne vyvraždili. Prípustná je aj samovražda. Nesmú opustiť obytnú zónu, nesmú zabiť nikoho mladšieho, najmä nie dozorujúcich dôstojníkov VRO. Ak by sa im do vraždenia nechcelo a o mesiac by sa ešte stále motali živí po uliciach, dôstojníci ich pozabíjajú sami. Ale ak sa babičky a dedkovia disciplinovane vyhlušia, posledný, ktorý to prežije, sa stáva kráľom zóny a získava imunitu. Motivácia musí byť. Kniha je ohňostrojom absurdných scén, je to béčkový horor, smiech cez slzy, smútok, všetko vo veľmi dynamickom mixe. Starci si ilegálne obstarávajú zbrane, Jakuze idú kšefty jedna radosť, ten má nožík, ten zasa pištoľ, ďalší varia jedy, trénujú hod granátom, dokonca sa vyskytne aj harpúna a slon ako živá zbraň. Niekto sa na to vykašle a dá sa zabiť alebo sa radšej zabije sám. Iný chce žiť kvôli svojej rodine. Ďalší v sebe objaví netušené sklony a zabíjanie mu pôsobí náramné potešenie. Podliaci, psychopati, čestní ľudia, zbabelci, všetci sa prejavia, povaha zostáva povahou aj vo vysokom veku, aj v extrémnej situácii. Je to fikcia. Zatiaľ. Alebo nie tak úplne. Vládny program vyvražďovania dôchodcov asi v žiadnej krajine Európskej únie tak skoro neprejde. Niektoré nenápadné podporné prostriedky pre dosiahnutie žiadúceho úbytku preexpirovaných obyvateľov však nepochybne fungujú aj v našej bohabojnej vlasti. Výška priemerného dôchodku, suma, ktorá po odrátaní nutných výdavkov často umožňuje dôchodcovi výživu na úrovni obyvateľa vysušenej somálskej dediny, je dobrý nástroj. Na večeru včerajší rožok a tri dúšky vzduchu, tých kverulantov zbavujú nadmernej činorodosti. Možnosti spoločenského vyžitia pre nízkopríjmových cudzopasníkov sú, nie žeby nie. Ruvačka o akciový tovar v hypermarketoch posilňuje sociálne väzby a je vhodná aj ako tréning pre boj zblízka. Hodnotné televízne programy rozširujú obzory o dôležité informácie zo života tureckých háremov, zo života psychicky narušených účastníkov reality show, či paneláku v ružovej záhrade pod modrým nebom, v ktorom bývajú vinári. Alebo tak nejako. Síce divák riskuje, že mu táto TV žieravina rozleptá aj posledné funkčné neuróny, ale čo, čím skôr zblbne, tým skôr sa mu uľaví. Ak mimoriadne odolný starodôchodca prežije napriek svojej suchej kôrke a telenovele, je tu posledná poistka. Naše zdravotníctvo. Každý sa skôr či neskôr vyberie vyzbrojený svojou rolkou toaletného papiera na lôžko niektorého z našich zariadení. Každý sa skôr či neskôr dostane do kafkovského bludného kruhu vyšetrení, termínov, záhadných poradovníkov. Odskúša si očistec nanečisto, čiže čakárne. Riskuje infarkt pri platení za recepty. A skôr sa pretlačí uchom ihly, ako na geriatrické oddelenie nemocnice. Stále to ešte nemá razanciu japonského krváku. Treba ešte popracovať. Ale je silná nádej, že ako už veľakrát, realita prekoná fikciu. Treba už len chvíľu počkať. A študovať Cucuiho návod. Jeden nikdy nevie, čo sa udeje, až bude mať sedemdesiat.