Beáta Grünmannová
Migranti v mojej obývačke
Mám rada naše pestrofarebné Košice. Ako veľmi, som si uvedomila, keď som strávila skoro dva týždne v meste Ružomberku. Čisté, tiché, od soboty poludnia do pondelka pozatvárané a vymreté, tak ako sa na poriadne tradičné mesto patrí. Bolo jednofarebné, teda biele. Pár zblúdilých turistov to nezmenilo. Opýtala som sa taxikára, ktorý ma vozil do skvelej miestnej vojenskej nemocnice, kde mi opravili manžela, kde sú Rómovia? Z Košíc som zvyknutá, sú súčasťou koloritu Starého mesta. Dostala som odpoveď, že mimo centra a ak v ňom sú, mám si všimnúť, že sa medzi sebou rozprávajú po slovensky a ako vyzerajú, že sa snažia splynúť s bielymi. Tak som si to začala všímať a veru. Stretla som ich asi šesť, pekne oblečených občanov, len takých nejakých napätých. A tak mi došlo, ako mi chýba Východné pobrežie, strapaté multi-kulti mesto, s hromadou cudzojazyčných študentov, zamestnancov medzinárodných firiem, našich hlučných Rómov, s ktorými sa občas povadím, aj ich ponaháňam, veď športovať treba a sústavné vyzváňanie ma štve (ahoj, Kevin).