Okrem inej zábavy mám práve aj obdobie výčitiek a pocitu zahltenia. Mám výčitky zo zabudnutých klasikov, ku ktorým by som sa chcela vrátiť. Mám výčitky, že nekupujem nové knihy v takom tempe, ako voľakedy a vravím si, kto, ak nie ja? Kníhkupci neprežijú, na Mlynskej ulici vznikne tridsiaty bufet s kebabom. Mám výčitky, ak nečítam knihy, ale čítam články a eseje na sieti. Som presýtená písmenami. Už vôbec nekupujem časopisy. A slabne mi zrak.Kníh je priveľa. Kníhkupectvá sú skládky nového papiera. Písmená nahádzané na hromadu, ktorá budí úzkosť, pretože je neprečítateľná nie za jeden, ale ani za sto životov.Voľakedy dávno, keď som rástla v izbe, kde väčšinu voľného priestoru zaberala otcova knižnica, som sa snažila, aby mi kniha vydržala čo najdlhšie. Mala som rada veľké, najradšej viaczväzkové opusy, kde som sa mohla nadlho zabývať. Vytvoriť si vlastný film s vlastnými tvárami. Mám svoju Natašu Rostovovú a svoju Irenu Forsythovú, sama som si ich v hlave namaľovala.Teraz k mojim hlavomaľbám pribudli: Fictus, Ana, Havranka, Franc, Figura, Fíza, Skríba, pes Sabato, Rozprávači, Mesto a ešte dosť veľa ďalších, ktorí si tancujú svoj komplikovaný tanec, zdanlivo bez koordinácie, ale napokon vyrobia živý obraz, ktorý je zmysluplný. O čom to celé je? O mnohom. Tak napríklad dnes je to o Fictusovi, najhlavnejšej z hlavných postáv knihy. Mohol by vstať zo svojej malej stoličky a pozdraviť sa: „ Dobrý deň, som Fictus a mám problém. Som knihoholik, knižný gambler, čo si prehral rodinu aj zrak“. Muž s 8 888 knihami, ktorý urobil knihovničku aj z chladničky. Muž, ktorý čítal, chápal, prepájal, do kníh vchádzal a knihy vchádzali do neho. Dokonca aj písal. Nie, on len kompiloval. Pretože písať znamená tvoriť príbeh. Takých je väčšina, nás knihomoľov. Máme dar čítať, nasávať písmená ako špongia, ale dar písania je už iná káva. A my, čo čítame veľa dobrého odmalička, vieme, že píšeme zle a slabo. Latku nám stavali najlepší a dopredu odsúdení na podliezanie to necháme radšej tak. Máme, na rozdiel od mnohých, čo sa túžia ozdobiť titulom nádejný autor, aspoň toľko slušnosti.V knihe sa vraví, že knihy sa čítajú pomaly. Je ich dnes tak odporne veľa. A my ( alebo v knihe mladý Franc ) si dávame záväzky, že 1-2 knihy týždenne. Takže 5-8 mesačne, takže ak zvládneme na horách a pri mori viac, možno aj stovka ročne. Ale kúpime 150 a potom ich prekladáme na polici stále v novom poradí, nestíhame a z novinky dnešného dňa je zrazu starina, na náš názor na ňu už nie je nikto zvedavý, pretože je tu už nová kráska dňa a k Balzacovi sa už asi nedostaneme nikdy, ešte, že nás rodičia dali na gymnázium a slovenčinárka bola tvrdá a nekompromisná a čítanie povinné. Čo nie je vzácne, to si nevážime. A tak podobne ako Figura, nováčik v knižných chrámoch, s údivom pozorujeme, že ľudia chodia jesť do kníhkupectva koláče a piť víno a na dvadsiatich stolíkoch je jediná kniha, anatomický atlas ľudského tela, ktorým listuje ako Cosmopolitanom neurčitá žena, aby ju jej trojposchodový koláč menej nudil.Nutkanie kupovať knihy si s ničím nezadá s nutkaním dať si pohárik. Aj knihoholik sa dokáže nejaký čas krotiť, ale potom... príde impulz, zmienka v novinách, v literárnej komunite na facebooku, dobrá recenzia alebo len cesta okolo výkladu kníhkupectva a relaps je tu. Knihy sa potom pašujú domov v kabelke alebo pod kabátom, aby sa ušlo vyčítavým pohľadom spolubývajúceho, ktorý povie: „ Vieš, že sme si sľúbili, že rok nekúpime žiadnu knihu, už sa nám zasa minuli prázdne police“.... a zajtra sa doplíži s novou knihou on.To, čo sa teraz ozýva, je možno pud sebazáchovy. Ana, Fictusova manželka, bola „ z ľudí, ktorí sa báli množstva“. Ja sa ho nebojím, len už ho odmietam. Hyperprodukcia kníh, knižný priemysel, kombináty na spracovanie slov. Bez mojej maličkosti. Nechcem stratiť úctu ku knihám. Nechcem čítať odpad. Chcem premýšľať. Čítať jednu knihu niekoľkokrát a po rokoch opakovať. A opäť rada z Knihy, ktorá sa stane. Skúsim sa brániť písaním. Alebo rozprávaním?O tom až niektorý iný deň, v ďalšej časti premýšľaní o Knihe, ktorá sa stane. Skoro ako Šahrazád v 1000 & 1 noci. Kúsok si nechám nabudúce.
Kniha Danielova alebo Hevierov Mene Tekel Ufarsin, I /knihoholizmus
Chcem, aby sa vrátil čas pomalého čítania. Mojím cieľom nie je vyhrať preteky o najrýchlejšie prečítanie práve zhusta propagovanej knihy-of- the-day. Nie. Čítať len pomaly. Aj písať len pomaly a po mále. Dokonca písať o jednej knihe na niekoľkokrát. Keď má kniha viac príbehov ako vianočka prepletených hadíkov, čo mám robiť? Dlhé textové útvary nemám rada. Mám rada veľa krátkych textov. Dlhých práve tak, aby to hlava zobrala a spracovala. Málokto udrží pozornosť dlhšie ako A4. Aj geniálny slovenský spisovateľ Skríba písal len jednu stranu denne. 444 strán Knihy, ktorá sa stane od Daniela Heviera, som čítala veľmi pomaly. Venovala som jej, s prestávkami na občasné vynorenie sa nad hladinu, tri týždne svojich večerov. Kým jej 30-40 nedotknutých konkurentov netrpezlivo vzdychalo na policiach. Neľutujem. Netušila som, že zo slovenského jazyka sa dá vytrieskať tak veľa.
