Kto má s nespavosťou vypestovaný dôverný vzťah, pozná ten strach, že sa spánok zasa niekde zabudne, nepríde a noc prejde v jeho márnom očakávaní. Kniha Haruki Murakamiho Spánok, s temnou obálkou z ktorej pozerá vydesená ženská tvár, možno schováva odpoveď alebo návod a tak po nej ochabnutý insomniak rád siahne. Zrejme je to tým spomalením, ale až doma, približne na strane pätnásť mu dôjde, že to už čítal. Tak zájde k polici, kde schováva všetky Murakamiho knihy, zalistuje v zbierke poviedok The Elephant Vanishes a áno, nájde tam poviedku Sleep.
Nevadí. Kniha je tak pekná, že by ju zrejme kúpil, aj keby nemal mrákotami oslabenú pamäť. Ilustrátorka Kat Menschik urobila z poviedky, veď celá kniha je len jedna jediná poviedka, malý skvost. Temne modrá , s trochou striebra a bielej, luxusný polokomiks, strany textu na kvalitnom hustom a hladkom papieri, čo má insomniak mimoriadne rád, sa striedajú so stranami s ilustráciou. Niektoré by sa celkom pekne vynímali v ráme na stene, ale trhať by bolo barbarské, aj keď ktovie. Je to najestetickejšia kniha poslednej doby, to jedno je isté.
V malej tmavej knihe ide o to, že hlavná hrdinka jednej noci prestane spať. Desivý sen, či vidina ju donútia vstať z postele a napriek prírodným zvyklostiam je bdelá aj tú sedemnástu noc, keď príbeh rozpráva. Zvláštnosťou, ktorú jej čitateľ insomniak závidí je, že nespanie nijako neovplyvňuje jej denné aktivity, naopak, výkonnosť a kondícia akoby stúpali. Ale ktovie, to len možno sviečka horí na oboch koncoch. Nie je problém absolvovať dennú rutinu vydatej ženy v domácnosti s jedným dieťaťom a prácou pohlteným manželom. Procesy, pohyby, slová a gestá sa opakujú, stačí zapnúť automatického pilota. Motor pracuje spoľahlivo.
Nočný spánok, to je doba chladenia stroja, aby sa neprehrial. Zrazu však spánku niet a objaví sa niečo pre mnohú ženu vzácne. Dlhé hodiny voľného času len a len pre seba. Muž a syn sú obdarení extrémne tuhým spánkom a tak sa zrazu môžu robiť veci rokmi zabudnuté, tie malé polozakázané radosti – čítanie Anny Kareniny do rána, popíjanie koňaku, jedenie mliečnej čokolády a nakoniec aj nočné výpravy autom po nočnom meste, či obchodnom prístave.
Čitateľ si príbeh dočíta sám, insomniak zatiaľ bude premýšľať o tom, aké by bolo zaujímavé, mať takýto nočný život. Iste, čokoláda a fľaška sú najmenší problém, tí častí spoločníci na ceste k obezite, o to nespavec nestojí. Ale tá predstava, že by mohol nechávať spolubývajúcich v šípkoruženkovských driemotách a sám by ako kocúr/mačka mizol pozorovať nočné parky a prístavy podobne postihnutých duší, tá je príťažlivá. Možnosť rozdeliť život na bdelé denné „my“ a tiché samostatné nočné „ja“, by znamenala vlastne život na druhú. Nedá sa však zbaviť myšlienky, že za takúto trúfalosť by sa zaplatilo veľmi drastickým prebudením do reality.
Poviedka Spánok je Murakami v kocke. Pre niekoho, kto ešte len uvažuje, že by sa popasoval s obsiahlym dielom tohto japonského autora, by to mohla byť vhodná degustačná jednohubka. Murakami má pozoruhodnú schopnosť robiť banálne činnosti rytmickou meditáciou a osamelosť príťažlivým stavom. Podivní ľudia a halucinačné sny, realita – nerealita, všetko je v jeho podaní prirodzené. Snáď po čase, po desiatej knihe, románe, či zbierke poviedok, začnú postavy a príbehy splývať, ale to nevadí tomu, kto sa rád ponorí do bazéna jeho myšlienok a pokojne, rytmicky ním pláva a pláva. Jednu dĺžku za druhou. Haruki Murakami Spánek Odeon 2013
