Muži a ženy oboch poviedok sú len okuliare, cez ktoré pozorujeme históriu. V prvej poviedke zhruba obdobie od vzniku Slovenského štátu po dnešok, v druhom príbehu sa hýbeme od bielogvardejských čias začiatku dvadsiateho storočia, cez vraždenie Židov na východe Európy, až po dnešok.
Pavel Vilikovský na zadnej strane prebalu knihy tvrdí, že so svojím rozprávačom často nesúhlasí. Tento pocit zdieľam. Nie je to zásadný nesúhlas, obaja hrdinovia nie sú zlí muži, Kamil sa ničím podstatne neodlišuje od ľudí naokolo a Gabriel je len náčrt na papieri. Kamil je o niečo moróznejší, uzavretejší než je priemer, trocha väčšia primadona, pričasto opakujúca niekoľko fráz a postojov, ktoré si vymyslel a teda ich považuje do tej miery za originálne, že ich recykluje v jednom kuse. Rozhodol sa, že sa už nevyvíja, že skončil a tak nechodí s fotoaparátom, ale ukladá políčka obrazov len tak, na voľno, do vlastnej hlavy. Prehrabáva sa v kartotéke starých zážitkov, vyťahuje tváre a udalosti, spomína.
Zreteľne vidí veľa nepodstatných postáv, ale nedarí sa mu to pri žene, ktorá mu stála po boku počas celého detstva. Rézi, pomocnica v domácnosti, dobrý duch domu, v ktorom vyrastal. Dokázala mať rada zverené deti, aj keď nemali vzájomne spletený genofond. Kamil má podobný príbeh, ako veľa stredostavovských rodín, kde pred nástupom stalinizmu patrili biele podkolienky a gazdiná k štandardnej výbave sveta detí.
Niekde to bola Rézi, niekde Mariška. Sú to kolektívne spomienky. Ťažký, ale pokľudný povojnový život, nástup komunizmu, zámena peňazí, „oslobodenie“ utláčaných pomocníc. Z vymyslenej Rézi sa stala upratovačka, zo skutočnej Marišky pokiaľ viem,kuchárka v nejakej škole ( „Milospaňi, naj me vežňu domu, ja i zadarmo budzem robic, ľem naj nebudzem tu, scem byc u vas“).Nehrdinský postoj voči štátnej bezpečnosti, zmierenosť s komunistickým režimom a potom údiv a ľahká podráždenosť pri kontakte s naspeedovanými kráľmi dneška, toto všetko sú fotografie Kamilovej mysle.
Otravný chlap, ten Kamil, ale otvoril mi môj vlastný kufor spomienok, kde sa tiež skrývajú rodinné fotky toho, ako škrobíme prádlo, ako chlapci za korunu vláčia uhliaky na poschodie, ako bolo treba držať pradená vlny, ako vonia polievka na šporáku a orechové rožky, ktoré jedia staré dámy pri partičke kariet. Kamilova mama Manci, je moja oma Manci. Bolo dobré byť chviľu dievčatkom v tiroláckej sukni a čiernych lakovkách.
Na Rézi sa nedarí zaostriť. Starý materiál má Kamil uložený v krabici s názvom Mišung a to je asi aj to, čo má v hlave, keď sa pokúša vybaviť si Rézinu podobu. Rézi sa rozplynula v činnostiach, vnímal jej konštantnú prítomnosť, ale oči pozorovateľa, čo nedosahovali ešte ani výšku hrany stola, nezachytávali tvár. Snáď pevnú ruku, vôňu štrúdle, trvalú istotu jej priazne.
Kamil starne a je v životnom období, keď toho veľa nemá rád. Nemá rád vernisáže, nemá rád sponzorov, nemá rád, keď to s ním myslia dobre. Cíti, že je využívaný ako propagačný predmet niečieho úspechu, ale peniaze potrebuje a dá sa od niekoho čakať, že by ich hojne poskytol bez toho, aby žiadal protislužbu? Prečo by to vlastne mal robiť? Je to obchod, pocit poníženia je čiste subjektívny.
Mocní dneška nie sú vždy v hrubom a nesympatickom obale. Tak ako mohol byť vzdelaný a charizmatický major ŠtB, nedá sa nič vytknúť povrchovej úprave úspešného podnikateľa Petroviča. O to ťažšie sa odoláva.Ten vnútorný hnev by sa rád do niečoho zadrapil, ale nevie nič nájsť. Vzďaľuje sa. Svoje zlyhania uzavrel v sebe, nebolo sa čím chváliť. Prvá jeho zrada – nezrada z pohodlnosti, či výhovorky na mladosť, bola určite Rézi. Po chorobe odložená k príbuzným, zabudnutá, odmenená len veľkým vencom na cintoríne. Tam na dne krabice spomienok, žena, ktorej city vlastne nikoho príliš nezaujímali, len sa brali ako bežný úžitkový predmet..
V druhej poviedke autor zmiešal spomienkové čítanie mien obetí holocaustu, udalosti, ktorej sa tiež pravidelne zúčastňujem, s textom knihy, ktorá je autentickým prepisom rozhovorov zajatých nemeckých dôstojníkov. Mám túto historickú knihu v polici, len nemám silu ju čítať. Vymyslený historik amatér Gabriel cíti potrebu vdýchnuť mŕtvym mladým ženám z transportu smrti život, dať im podobu. Jednu z nich, Emu Schlesingerovú, si zlepí z podôb rôznych žien, ktoré mal rád. Pokúša sa, v akomsi nezmyselnom a zbytočnom záchvate viny precítiť utrpenie, ktorým prešla na ceste od nástupu do vlaku až po smrť. Nedá sa to.
Obaja muži sa márne snažia oživiť prízraky. Márne? Kým žije meno, kým podoba človeka, aspoň neúplná, bliká ako slabá sviečka v niečej hlave, nie je mŕtva úplne. História, to nie sú len učebnice dejepisu poplatné dobe svojho vzniku, ani monumentálne veľkofilmy, propagujúce platiaceho víťaza. História to sú aj príbehy jednotlivcov, rozprávaná, orálna história, zažltnuté fotografie, denníky a listy, rodinné stokrát opakované anekdoty, ľahký smútok cintorínov, tichý rev hromadných hrobov.
Kniha Pavla Vilikovského je náročným čítaním, ale treba obdivovať premyslenosť, s akou dokázal skĺbiť osobné s všeobecne známym. Je ako víno, kde prvý hlt zarazí, ale keď mu degustátor nechá čas, aby sa pomaly rozplynulo na jazyku a na podnebí, zistí, že to je kvalitný dúšok. Je to čítanie na pokojné večery, keď je chuť spomínať silnejšia ako chuť okamžite spoznať pointu. Ktorá možno ani nie je.
Pavel Vilikovský
Prvá a posledná láska
Vydavateľstvo SLOVART 2013
Kniha je finalistom súťaže anasoft litera 2014
