Kniha Strach z lietania (Erica Jong, prvé vydanie r.1973) sa stala škandálom pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Dobrý dôvod, aby vychádzali reedície, aby sa ženy zamysleli, čo sa zmenilo vo vnímaní ich vlastnej sexuality. Autorka samotná, dnes svieža sedemdesiatnička, má k tomu hodne čo povedať.
Príbeh sa nezdá nijako zvlášť originálny. Dvadsaťdeväťročná poetka sprevádza svojho manžela na kongres psychoanalytikov do Viedne. Nachádza sa v obtiažnom duševnom rozpoložení, mnohý čitateľ by skonštatoval, že si ho vyprodukovala z nudy, z nedostatku skutočných existenčných problémov. Bolo koze dobre, išla na ľad tancovať, ako vravíme my, neanalytici.
Trápi ju, že hoci vydatá, dokonca už po druhý raz, vo fantázii túži po iných mužoch. Dokonca ani nie po konkrétnych mužoch, ale po „dokonalom čísle“ (zipless f...), kde by išlo len o fyzický stret bez toho, aby bola zapojená myseľ, výčitky svedomia, následky, budúcnosť. Ako správna Newyorčanka z vyššej strednej triedy, princezná zo zabezpečenej rodiny, navštevuje psychoanalytikov. Dozvie sa nič za veľa peňazí. Vo Viedni narazí na ušmudlaného, ale sexi londýnskeho psychoanalytika, je ich v knihe ako hadov, a vášeň prepukne. Krátky koniec dlhých rečí, po istom váhaní sadne s Britom do auta a odchádza poznávať svoje pravé ja, žiť existenciálne (neviem dnes, čo budem robiť zajtra, ale zato v kuse chlascem), aby zistila, že si treba konečne niekde umyť vlasy a okúpať sa, takže sa vráti k manželovi, ktorý, poznajúc chod mysle svojej polovičky, už čaká v londýnskom hoteli.
Čo teda odlíšilo Jongovej knihu od hromady ženských románov a získalo pozornosť literárnych mogulov ako Henry Miller a John Updike? Čo primälo súčasníkov porovnávať dielo s Rothovým Portnoyovým komplexom? Určite nesmierna otvorenosť. Jongová je do veľkej miery autobiografická a použitý jazyk je priamy, až vulgárny. Vysype pred náš zrak svoje necenzurované myšlienky.
Dnešná autorka by tak vulgárne nerozprávala, akosi sa stratila potreba používať úplne explicitné termíny. Možno preto, že sa to smie, že sa to môže doslova nosiť na tričku, prestalo to byť zaujímavé. Problémy muž a žena, žena a jej sloboda však archaické nie sú, aj keď sme sa niekam samozrejme posunuli. Nie nevyhnutne k šťastiu, určite k slobode.
Jongová zatlačila na neuralgické body, na otázky, s ktorými sa musí vysporiadať každá žena, niet vyhnutia. Musí vyriešiť, či sa chce vydať, či chce mať deti, ak áno, koľko? Je presvedčená, že monogamia je nutným predpokladom jej čistého svedomia alebo má hodnoty nastavené inak? Ak sa rozhodne pre sex podľa svojej momentálnej potreby a túžby, kto je ten s právom súdiť ju? Nehovoríme o spoločenstvách, kde je žena braná ako dobytok, ktorý je možné kedykoľvek ukameňovať, ale o západnej civilizácii.
Treba podotknúť, že Jongová neoslavuje promiskuitu, pretože to nie je synonymom slova sloboda. Ona bojuje proti vnútornému strachu, ktorý zväzuje krídla žien v rôznych smeroch, aj v práci, sebavyjadrení, nielen v ľúbostnom živote. Iste, ideálna by bola monogamia, jej motívom však nemá byť vonkajší tlak, ale dobrovoľnosť a láska.
Keď Jongová písala svoju knihu, bolo pre ženu temer nemysliteľné, zostať slobodná a nevnímať to ako životnú prehru. Vtedy neexistovali single ženy, len staré dievky. Bezdetné ženy boli chudery. Dnes by veľa žien nevymenilo svoju slobodu za manželské puto a otázka „povinnosti“ rodiť im pri pohľade na lode preplnené utečencami, ktoré brázdia preľudnenú planétu, pripadá komická. Ženy sa stali tak silnými a nezávislými, až to mnohých mužov zastrašuje. Možnosť rozhodovať o svojom tele im sňala okovy, nie sú hračkou v nijakých rukách. Sú ale šťastnejšie?
Nemyslím. Stále je tu potreba intimity. Tak, ako hrdinka knihy, túžia po láske, po svojej dokonalej druhej polovici. Často by to nepriznali, pretože to vnímajú ako slabosť. Myslia si, že správny je mužský prístup a vecný (casual) sex. Vraj to žiada doba. Ako vedia, že muži rozmýšľajú takto univerzálne jednotne? Ani to nie je pravda. Neexistujú jednotné návody na to, ako sa zbaviť strachu z lietania.
Autorka, zdá sa, nakoniec našla pokoj až vo svojom štvrtom manželstve, ktoré trvá už úctyhodných 25 rokov. V roku 2013 dala interview časopisu Observer a tam vyslovila ďalšiu zo svojich buričských teórií: „ Skutočne by ste nemali vstupovať do manželstva, kým nemáte cez päťdesiat, pretože keď ste mladá, chcete ochutnať všetko...Predovšetkým ste sa už zmierili s hromadou vecí, máte veľa skúseností, a ste v stave, že dokážete oceniť stabilitu...Skutočne, najlepšie manželstvá sú tretie a štvrté, keď je už každý príliš unavený.“
Mám veľmi veľké pochybnosti, že by s touto teóriou uspela u širokej verejnosti, ale súc rozhodne bližšie k päťdesiatke ako k dvadsiatke, viem sa stotožniť s túžbou po stabilite a pokoji. Vnímam aj pocit narastajúcej vnútornej slobody, aj keď by som ho dala skôr do súvislosti s vekom. Rozhodne nepociťujem potrebu nasadnúť do auta a zdrhnúť za existenciálnymi zážitkami. Ale ako vravím, možno sú to tie roky.
Hrdinka na konci knihy svoj strach premôže, vnútorne sa oslobodí, zrejme preto, že už necíti tú zúfalú potrebu byť polovicou páru, že už našla odvahu žiť vlastný život. Knihu treba prečítať. Dá mladým ženám tisíckrát viac ako paškvily o odtieňoch sivej,strčené niekam pod vankúš. Ak to aj nie je návod na život, je to klasický kus feministickej literatúry a slobodná žena je vzdelaná žena.
Erica Jong
Strach z lietania
Slovart, 2015
