Feministky na nej visia, škriabu manželovo priezvisko Hughes pravidelne z jej náhrobného kameňa. Ale ako môže byť feministická ikona niekto, kto vopchal hlavu do plynovej trúby potom, čo si manžel našiel milenku? To nebolo práve gesto nezávislej ženy, vravela som si. Môj názor bol neinformovaný.
Otázka mierne stranou. Pitvali ste niekedy žabu? Videli ste umierať potkany pod skleneným príklopom? Kniha Sylvie Plath Sklenený zvon je kombinovaným zážitkom podobného druhu. Depresiu či bipolárnu poruchu hlavnej hrdinky zdanlivo nezúčastnene reže na drobné kúsky, ktoré prezentuje a popisuje, ako keby viedla laboratórne cvičenie. Nezabíja malého obojživelníka. Pod zvonom sa nedusí ani potkan, ale Ester Greenwoodová. Sylvia, po predkoch Nemka a Rakúšanka ako remeň, si pridelila toto fiktívne meno. Pozoruhodný je nedostatok sebaľútosti, žiadny pokus ospravedlniť pokus o samovraždu, či iracionálna nenávisť k príliš dokonalej a dominantnej matke, na ktorej je však citovo závislá, smútok za dávno mŕtvym otcom, ktorého stratila ako osemročná.
Prečítala som si zdrvujúco úprimný chorobopis, anabázu, ktorú prekonala dievčina od prvých príznakov, cez zúrivý atak, ktorý ju temer priviedol k samovražde, až po preliečenie choroby, ktorá si nevyberá, na koho sadne. Berie dobrých, zlých, inteligentných, aj menej múdrych, je smrteľná vo svojej zákernej nevypočítateľnosti. Plath písala knihu počas svojho druhého tehotenstva. Možno chcela upratať aj v hlave, bola známa svojou poriadkumilovnosťou, dokonalá domáca pani, kuchárka, pekárka.
Sklenený zvon považujem za jedno zo základných diel, ktoré môžu nezúčastnenému, či nepostihnutému čitateľovi pomôcť priblížiť desivosť a nebezpečnosť duševných chorôb. Samozrejme, kniha je aj presným popisom vtedajšej reality, ktorá nútila aj mimoriadne talentované dievčatá osekávať svoje profesionálne ambície. Ak sa napriek tomu rozhodli pre akademickú kariéru, podsúvali sa im výčitky za to, že nie sú vydaté, že nerodia. Boli to časy, keď ešte neexistovala spoľahlivá antikoncepcia a sexuálny život bol ruská ruleta, vždy mohlo prísť nechcené tehotenstvo a jeho dôsledkom bolo buď manželstvo z donútenia alebo potrat, zanechávajúci stopy na duši, na svedomí.
Prestala som po tejto knihe viniť Teda Hughesa za jej smrť, ak som to vôbec niekedy robila. Manželstvo dvoch mimoriadne talentovaných básnikov, konfrontované s prózou všedného dňa, ktorú predstavovali dve maličké deti, finančné problémy, chorľaví svokrovci, nemohlo byť jednoduché. Mix okolností, fyzická záťaž novorodičky, enormné tvorivé vzopätie, neusporiadaná chémia mozgu, vytvorili výbušnú zmes, ktorá potrebovala už len malú iskru. Tú dodala Assia Wevill, príťažlivá žena, ktorá sa stala Hughesovou milenkou.
Plath spáchala samovraždu, tentoraz sa jej podarila. Manželovi zanechala na upratanom písacom stole rukopis slávnej zbierky básní Ariel a dve drobné deti, Friedu a Nicholasa. Zdanlivo prenechala miesto „tej druhej“, ale svojou smrťou zasadila vzťahu Teda a Assie ranu, ktorú nebolo možno vyliečiť.
V roku 2012 vyšla v Artfore, rovnako v preklade Igora Navrátila, kniha Pyytliakove ženy od Claude Pujade-Renaud. Mapuje vzdušnou, poletujúcou formou životy nešťastného trojuholníka. Sledujeme celé manželstvo Sylvie Plath a Teda Hughesa, vstup Assie Wevill do ich vzťahu, jej život s Hughesom, až do času jej vlastnej smrti. Pretože aj Assia spáchala samovraždu, tiež sa otrávila plynom, avšak „tromfla“ mŕtvu sokyňu v tom, že so sebou zobrala aj Shuru, štvorročnú dcérku, ktorú mala s Hughesom.
Zaujala ma táto trikrát rozvedená žena, ktorá žila na hromádke a s dieťaťom s vychýreným vdovcom, ktorého ženu pomohla dohnať k smrti. Žila v Plathovej dome, spala v jej posteli, bola obklopená jej vecami, rukopismi, starala sa čiastočne o jej deti. Čo to muselo byť za morálnu ruinu? Čo všetko by urobila kvôli Hughesovej priazni? Ako si to trúfla, žiť takto búrlivo v šesťdesiatych rokoch? Objavila som knihu, vyšla zatiaľ len v angličtine, pod názvom Lover of Unreason, od izraelských autorov Yehudu Korena a Eilata Negeva, z roku 2006. Pujade-Renaud ju zrejme veľmi dobre poznala, keď písala tú svoju. Čítala jednu za druhou, nestačila som zabudnúť, aby som nevnímala podobnosť. Zrazu sa predo mnou rozvinul komplexný príbeh ženy, už to nebolo len čiernobiele monštrum, veci stratili svoju jednoznačnosť. Dievča zo zmiešaného manželstva, otec, Lonia Gutmann, ruský židovský lekár, matka z Litvy, Nemka a protestantka. Pár, ktorý nemohol tušiť, aké komplikácie im pripraví začiatok dvadsiateho storočia. Najprv útek pred sovietskou revolúciou do Berlína. Tam krásne detstvo Assie a jej sestry, otcova princezná s náčrtom príjemnej budúcnosti pred sebou. Potom Hitler a včasný únik do Palestíny. Potreba zvyknúť si na drsné podmienky života, prítomnosť britskej armády, boj, často krutý, v ktorom vznikal štát Izrael, príbuzní tam doma, z ktorých jedni hynuli v táboroch, iní vstupovali do Wehrmachtu. Zmätok. Assia a jej rodina sa nezžili s prostredím novovznikajúceho štátu, cestou von bol vydaj za Brita. Tak vzniklo prvé manželstvo z rozumu, potom akosi druhé, s talentovaným ekonómom, medzitým už život v Kanade, zrazu láska k mladému poetovi a Londýn, napokon osudné stretnutie s Hughesom. Vlastná krása a príťažlivosť, prirovnávali ju k živočíšnej nádhere mladej Elisabeth Taylor, boli možno viac prekliatím, ako požehnaním. Talent a cit pre krásu, písanie, maľovanie, dizajn, dekoratérstvo, ale málo výdrže. Pocit, že bez lásky a bez muža je neúplná. Vyskytuje sa často aj dnes, ale v šesťdesiatych rokoch bolo niekedy horšie byť opustená, ako mŕtva.
Všetko sú to fascinujúce knihy, životné príbehy žien, ktorých láska narážala na bralo osobnosti Teda Hughesa. Aj on bol akýmsi skleneným zvonom, ktorý krehkejšie povahy dokázal zadusiť. Nebol to mních, bol to horkokrvný muž, ktorý monogamiu považoval za obmedzovanie osobnej slobody. Napriek tomu, jeho manželstvo so Sylviou Plath bolo silné, založené na láske a po zbytok života ho neopustila, aj keď bola dávno mŕtva, aj keď sa oženil ešte raz s mladou a peknou ošetrovateľkou Carol, ktorej tiež nebol verný, ale tá s ním vydržala až do konca jeho života. Asi bola z tvrdšieho dreva, ako jej predchodkyne a pozdejšie sokyne.
Nikdy nedovolil zabudnúť na Sylviu. Bol dedičom a správcom jej pozostalosti. Postaral sa o vydanie zbierky Ariel, o vydanie románu Sklenený zvon v USA pod jej vlastným menom a nie pod pseudonymom, ako bol vyšiel pôvodne. Venoval jej, ich vzťahu značnú časť svojej tvorby. Sám veľký básnik, podporoval mladé talenty. Miloval a vychoval svoje dve deti. Potom, čo Assia Wevill zabila ich spoločnú dcérku, už žiadne iné potomstvo nemal.
Sylvia a Ted nebudú mať vnúčatá. Syn, morský biológ, pozorujúci na Aljaške životné cykly rýb, si zobral život. Dcéra Frieda zdedila značnú časť talentu svojich rodičov, je maliarkou a poetkou, ale deti mať nemôže. Plathovsko- Hughesovská línia sa uzatvára, ale pamiatka vo forme ich tvorby zostane. Popol Assie Wevill a jej dcérky Hughes rozptýlil, bude už navždy tou zlou osudovou ženou. Iste nie je spravodlivé zredukovať jej osobnosť na túto dosť vulgárnu charakteristiku, ale nepochybne nemala byť na čo hrdá. Aj keď Sklenený zvon jasne ukázal, že Plath bola chorá od svojej mladosti, Assia bola len spúšťač, veľká poetka sa zabila z vlastného rozhodnutia. Tak, ako aj jej sokyňa, ktorá sa ani v smrti nedokázala vymaniť z jej tieňa. Proti sile talentu žiadna šanca nie je.
Sklenený zvon - Sylvia Plath, slovenské vydanie SLOVART, 2015
Pytliakove ženy – Claude Pujade-Renaud, slovenské vydanie Artforum 2012
Lover of Unreason – Yehuda Koren a Eilat Negev, First Carroll & Graf edition 2007
