V antológii Prebúdzanie sedmospáčov je 25 krátkych útvarov, básní, poviedok. Iste sa nedá predpokladať, že čitateľa nadchnú všetky. Možno je úspechom, ak jednotlivca zaujme 5-6 textov, skromní sa uspokoja s 2- 3 kúskami a ak pre seba objavím jedného nového autora, ktorého tvorbu budem mať chuť sledovať ďalej, nebudú to vyhodené peniaze a čas. 25 kníh nových autorov totiž ani nikto nevydá, ani nikto, koho za to neplatia, neprečíta. Dalo sa spoľahnúť, že autor vybral niečo, čo považuje za dobré, niečo, čo ho charakterizuje a tak som sa do toho pustila.
Zaviedla som si vlastný pracovný termín, hovorím tomu pocitoffka. To je dielko, ktoré vznikne, pretože autor má istú techniku písania a mal by prípadne čo povedať, keby mal príbeh. Ale jeho život je nezáživný a jediným vzrušením je istá forma duševnej poruchy, ktorou trpí a potom ju popisuje cyklicky a vytrvalo lebo jednoducho nemá dosť fantázie, aby vymyslel poriadnu story. Nie raz sa v tejto antológii stane, že dvojriadková myšlienka, či pozostatky zlého sna, sú rozmazané na niekoľko strán. Pocity natenko.
Modernú poéziu zastúpenú v knihe nehodnotím. Nebudem šetriť ani seba a priznám, že mentálne som zamrzla niekde pri Smrekovi, nejde to, neviem to, možno by som mala navštíviť odborný seminár, takže radšej nebabrem, nebudem predstierať, že rozumiem. Som len reader a ako taký vravím, báseň sa mi v antológii páčila celá jedna, Anna Snegina: Unavená a zničená. Je smutné, že práve táto mladá autorka zmizla bez stopy, ale možno práve to je symptomatické.
Konceptualizmus – jedna z autoriek, ale nie jediná, vytvorila niečo na šírku, nie na výšku, čím sa automaticky stala originálnou. Báseň bola vytvorená z textov, čo objavila na bratislavskom moste SNP, pridala aj fonetický prepis materiálu v iných jazykoch a osciloskopické zobrazenie hlasu pri čítaní vybraných častí. Čítať sa to síce nedá, ale viem si to predstaviť zavesené na stene alebo ako originálnu tapetu. Iné dielko pripomína zápisky zo záchodových stien, alebo vytrhané stránky ženského časopisu zaplnené šupami zo zemiakov. Nevravím, že to nie je obraz dnešnej doby a druh problémov, ktoré rieši časť našej populácie. Pokiaľ autor na takéto dielo použije reálne zápisky z novín, texty nevymyslí sám, nedá sa povedať, že by sa pri hľadaní zeitgeistu príliš prepracoval. Tieto útvary nevyzerajú dobre vložené do knihy, naozaj by im to pristalo viac na múroch, v rámoch, či bez.
Podobne je to pri technike koláže, kde autorka namieša facebookový status, prepis rozhovoru s kamarátkou a časť rodinnej korešpondencie. Koľko je v takýchto dielach vlastného textu a za aký čas sa dajú vytvoriť? Pri použití funkcie copypaste možno za 30 minút. Niečo ako Campbellova polievka v štyroch farbách. Ak sa rozhodneme, že je to umenie, bude to umením. Je to otázka konsenzu, ale ja naň v literatúre nepristupujem, len ako na ozvláštňujúci element, pretože to považujem za lenivosť a skratku. Efekt bez hĺbky. Ako napríklad tabuľku poveternostnej situácie zo 17. novembra 1989. Please... Poslúži to však tomu, že to dobré, nadpriemerné, v knihe vytŕča o to viac, čím sa dostávam k časti:
Čo sa mi páčilo
Je možné, že tam bolo pár ďalších vecí, plytkému laikovi možno unikne hĺbka, cynikovi cit, ale medzi nami, môže mu to byť ukradnuté presne tak, ako je on ukradnutý autorovi, ktorý nepíše pre takzvanú širokú verejnosť.
Tomáš Horváth – Prízračné pátranie po páchateľovi tieňov
Blíži sa to k noir, tak ako to mám rada, atmosféra temného nočného mesta a neznámeho zla, ktoré chce byť zastavené a predsa sa neľútostne blíži. Toto by mohol byť základ pre zbierku či román. Desivosť s vkusom.
Márius Kopcsay – Posteľ
Príbeh človeka, čo nenaskočil na správny vlak, áno jeden z mála, čo sa dotýka aspoň okrajovo novembra, na ktorý sa antológia odvoláva v názve. A veta zo strany 106 mi pripadá naozaj zo života: „ Nie náhodou sú hlupáci slobodní, pretože ich nezaťažuje bremeno myšlienok, úvah, nitky možných dôsledkov ich skutkov im nezväzujú ruky ani ústa, ktorými môžu napáchať a natárať zla a sprostostí, koľko sa im zachce.“ Každopádne myšlienky, ktorých sa dá zachytiť. Dá sa k nim vrátiť. Ide o zamyslenie, nie o snahu vyvolať šok. Šokujúco normálne.
Ivan Kozma – Dokumenty akejsi nenávisti
V poviedke je veľa vrstiev, balancovania na pokraji reality, ale aj pohľad za jej hranu, kafkovské momenty, dokonca primeraný počet strán, žiadna bezradnosť na tri (strany). Autor je niekto, kto stojí za ďalšie pozorovanie, či presnejšie čítanie.
Ondrej Štefánik – Zlomový okamih
Jeho hrdina, je do tej miery myslením podobný mne samotnej, s potrebou vyškrtávať zo života balast tak silnou, akoby bola moja vlastná, že ho jednoducho musím mať rada, podobné milujeme. Bodaj by táto poviedka bola predzvesťou samostatnej zbierky alebo nového románu. Vlastne neviem, čo tu Štefánik hľadá, ale fajn, že sa dal nahovoriť. Na strane 206 knihy mi dáva pocit, že nie som vo svojom nepochopení určitého druhu tvorby osamotená. Sme minimálne dvaja, jeho literárna postava a ja: „ Stáť zoči-voči umeniu, ponížený mojou veľmi hlúpou interpretáciou jeho diela, ktorá svedčí o mojom chudobnom vnútornom svete, neochote porozumieť umeniu a úbohému zakomplexovanému sarkazmu nad výpoveďami umelcov...Našťastie, okrem idey ponúkali na výstave aj šampanské s jahodami.“
Nanešťastie, ku knihe nie, ale to sa dalo napraviť z vlastných zásob. Pretože som si zaslúžila.
Prebúdzanie sedmospáčov
Antológia súčasnej poézie a prózy k 25. výročiu Nežnej revolúcie
Kolektív autorov · Vydavateľstvo: Nová vlna, 2014
