Nie je zvláštnosťou, že talent potrebuje byť ponorený v štyridsaťpercentnom náleve, či v pohostinných dámskych slizniciach, aby zvládol neznesiteľnú neistotu, ktorú tvorba prináša. Samozrejme, na úvod korektne uvádzam, že alkoholizmus a drogová závislosť sú choroby. Tiež uvádzam, že keby človek veľmi chcel, mohol by prestať. Ale to by musel byť motivovaný, pretože byť abstinentom znamená koniec srandy. Je to len začiatok trvalého nenaplneného túženia. Aj superobézni to majú tak. Ak aj zhodia z tela dva rekesy sadla, zostáva im celoživotný sen o krémešoch, litri zmrzliny, pečenom bravčovom kolene a sviečkovej so šiestimi. Tak čo potom taký kvalifikovaný ožran. Môj kamarát, odkedy abstinuje, sa ani raz nezasmial. A toto je zábavná kniha o sebadeštrukcii.
Hlavná postava pije, droguje, abstinuje a k tomu si užíva kompletné doplnkové služby spomínaných stavov. Zdevastované telo, mozog urvaný z reťaze, občas pokus o samovraždu, ľahké i ťažké devy, polícia, špitál, divní ľudia. Hrdina mimoň nás posadí k sebe do vozíka a už idemeeee húsenkovou dráhou jeho fantázie raz do ohňov pekelných, raz do nirvány kozmickej.
Ako u každého závislého, treba vinu rozdeliť. Všetci sú svine, úplatní, nemožní, korupční, netalentovaní. Žiť medzi nimi je vždy dôvod dať si dávku, no nie? No áno. Dá sa im to vrátiť jedovatým klebetením. Hlavná postava pozná všetkých z literárneho sveta, či mliečneho tuku hlavného mesta, s mnohými zrejme polihoval v priekopách pred viechami. Osobnosti spoločenského života zasa poznajú jeho, však zlý básnik a jeho váľanie sa v blate sú dobrou story, ktorou sa dá blysnúť na nejakom raute (žranie postojačky a rýchlo, v slušnom spoločenskom odeve).
Autor/hrdina má blokádu, dlhodobo nepíše, nemaľuje. Žiaľ tíši aj opľúvaním súčasnej knižnej nadprodukcie. Áno, vznikajú desivé hromady balastu, zdá sa, že sme krajinou, kde je viac grafomanov ako čitateľov a možno tie dve skupiny aj splývajú, ale to mu nepomôže. Na jeho smolu, objavujú sa aj fajn a kvalitné veci, dokonca aj od evidentne nepijúcich ľudí. Takže nie, nielen mŕtvi priatelia a on samojediný vedia, kde je literárny sever.
Nech má hlavu dopletenú akokoľvek, knihu napísal bravúrnu. Pozeral sústavne do zrkadla nasvieteného ostrými reflektormi, neodpustil sám sebe vôbec nič a tým, tou brutalitou, s ktorou predložil čitateľovi každý svoj exkrement, vyvrátené črevá, dušu ako stiahnutú gumenú rukavicu, ospravedlnil všetko.
Vo svojich vidinách je tvorcom vesmíru, starou bytosťou, ktorá sa inkarnuje stále odznova, trpí a čaká na konečné štádium vnútornej nehybnosti a necitlivosti, ktoré mu dovolia odísť navždy, do nirvány.
Ale momentálne je ešte tu, na adrese:
Zhumpľované päťdesiatročné telo
Pološialená duša
Slovensko
Planéta Zem
Ivan Kolenič
Až do nirvány
Agentúra Signum, 2014
Kniha je vo finále súťaže Anasoft litera 2015
