Ja totiž nie som vegetarián z presvedčenia. Samozrejme, mám rada zvieratá, ich utrpenie ma bolí, ale tu uľahčujem svedomiu práve tým, že jem mäsa strašne málo a z voľného humánneho chovu, čo má nehumánne ceny v maloobchode. Ale beriem to ako odpustok. Sme všežravci a ja z pažítky skrátka mocná nebudem.... kde som to bola?
Pred pultom s údeninami. Tie som si dokázala odriecť úplne a kto pozná sójové párky a seitanovú klobásu vie, že som skoro svätec. Napriek tomu, pri salámach, slanine, tlačenke, mangalicovej klobáse, sa správam ako úchylný deduško, ktorý si potrebuje aspoň pohladkať, či privoňať.
Dnes som tak opäť postávala a hrala svoju hru na Pavlovovho psa, teda potajme slintala, keď mi padol pohľad na balíček Pick salámy. Zrazu sa mi vyrojili spomienky na starú mamu. Ako mi s láskou balila do školy desiatu, ktorú som mala najradšej. Dve žemle so syrom, Pick salámou pekne nahrubo a zelenou paprikou. Ach, bože....
Potom ma od zlosti a ľútosti skoro zaliali slzy, pretože akože ja už NIKDY v živote nezjem žemľu so salámou? Pretože som chorá? No tak nech zdochnem! Zobrala som z police salámu, z ďalšej papriku, dve žemle zo zakázanej bielej múky, odtrielila domov a ešte v kabáte si to pripravila a s prepáčením, zožrala.
Tento článok je v podstate testament, keby niečo, ale stálo to zato. Teraz sedím, nadopovaná liekmi, viem, že ma čaká zlý deň a zlá noc, ale nevadí, zajtra si zasa dám šalát a tú správnu polievku a hrianku z kváskového chleba so sójovou paštétou, ale dnes, dnes som na chvíľu mala zasa sedem rokov a vo veľkej červenej aktovke som si na chrbte spolu s peračníkom niesla dve žemle s maďarskou salámou a svet mi ležal pri nohách. Aj takúto formu môže mať blaženosť.
