Po úvodnej dávke blenu niečo ku knihe. Máme k dispozícii jedenásť poviedok a postavy, ktoré ich čiastočne spájajú. Pre dej týchto poviedok to nie je potrebné vôbec, potrebuje to len autor, aby mohol tomuto súboru hovoriť román. Sú to úplne samostatné a dosť nesúrodé poviedky, ktoré vnímam ako zmes svetlých momentov, neurážajúceho štandardu a bezradnosti.Vidím tu úpornú snahu o reflexiu súčasných problémov slovenskej spoločnosti. Korupcia a nekvalita v školstve, finančne podvýživená divadelná scéna, zneužívanie finančných prostriedkov Európskej únie na obskúrne projekty, ktoré len zakrývajú zlodejinu. Nech zdvihne ruku, kto o tom nečítal sto komentárov v novinách SME. Písané tými istými výrazmi. Napadlo mi, že kniha možno nie je primárne určená pre slovenský minitrh, ale pre nemecký. Pretože vysvetľovať nám, že 2 + 2 = 4 je zasa čistý naumizmus.Spomínala som na začiatku ohadzovanie čitateľa menami kníh, filmov, spisovateľov, fotografov, divadelných autorov. Ak som náhodou niečo z toho poznala, dobre, ale ak nie, zdržiavalo ma to. Ak hrdina prvej poviedky prehlási, že sa cíti ako v románe od Ramuza, tak ja nemám ani šajn, či je mu dobre alebo zle. A nesadnem si kvôli tomu k vyhľadávaču.Keď už sme pri Naumovi, je to vlastne „to“ Naum, názov fontu. To je tvar písmenok, na ktoré sa práve pozeráte a ich rôznorodému tvarovaniu jedna z postáv zasvätila život a autor celú poviedku. Ďalšiu vareniu kávy. Ďalšiu púšťaniu hudby v klube. Ďalšiu výrobe krátkeho filmu. Ďalšiu spomienkam na starého otca, tú mám rada. Bola o ľuďoch a nie o pózach.Páčil sa mi opis Vianoc na Orave. Je tam veľa zvykov, o ktorých nemám ani potuchy. Dobre sa čítal opis malého mestečka zasiahnutého krízou v banskom priemysle, portréty jeho obyvateľov neboli neláskavé. Plavba po Dunaji smradľavou starou loďou s posádkou umelcov mala svoju vôňu a farbu. Tak ako spomínanie vnuka pri mŕtvom starom otcovi v poviedke Fater. Keď sa autor nesústredil na rozbor vnútra svojho naumovského hrdinu, ale na pozorovanie vonkajšieho sveta a iných ľudí, mal aj hviezdne momenty. Najviac sa mi páčila posledná poviedka Pod hradnou skalou, vnímanie hudby, bolo ju počuť aj cez písmená.Na záver som si nechala to, čo mi vadilo najviac. Písať dobre o erotike je nesmierne obtiažne. Keď sa podarí, je to skvelé, ale tu som mala pri niektorých vetách chuť búchať si hlavu o stenu. Autor je muž, tak by nemal písať tak, ako by písala Jana Eyrová posmelená pohárikom sherry. „Pohyby jej zvláčneli maznavou nehou“...“Stála vedľa mňa, díval som sa jej do očí, všetko sa vo mne chvelo a bolo to fucking romantic!“...“Nalistoval som pasáž z Milenca lady Chatterleyovej..Stasia zrazu ležala pri mojich nohách a oči upierala na mňa. „Existujem odvtedy, čo ťa poznám, čo si si ma vymyslel“...Len v knihe. Po takýchto sentenciách ma prepadne neodolateľná chuť urýchlene nájsť niekoho v kockovanej košeli, so sekerou v jednej a fľaškou rumu v druhej ruke.Nie som literárny kritik, len čitateľ, čo si kúpil knihu a žena, čo má názor na všetko a drzosť o tom písať. A mám aj šťastie, pretože autor v poviedke Alžbeta II. prehlasuje, že na recenzie, ani na tie najhoršie sa neodpovedá.No super!
Bezradní Naumovia (o románe Michala Hvoreckého Naum)
Každá žena má typ mužov, ktorý ju irituje. Ja mám dva. Jeden, ktorý pracovne nazývam bavorské mastné prasa a druhý, ktorému môžem odteraz hovoriť Naum. Je to odroda intelektuála, našťastie len jedna z podmnožín tejto skupiny mužov. Je to muž, ktorý vám dá zreteľne najavo, že má vedomosti. Má načítané, má napozerané. Hodí na vás toľko mien, že sa vám zaparí google. Má pár obskúrnych záľub, hlboké znalosti niečoho nudného, ale vznešeného, ako je povedzme font písma alebo umenie variť kávu. Tie sú dovedené po hranicu dokonalosti, určite však k istej forme sebauspokojovania. Čitateľ slabšej povahy môže od knihy odchádzať so sklopenými ušami a stiahnutým chvostíkom, v domnienke, že mu uniklo veľa dôležitého. Možno o to ide. Koketne sa dvihnúť nad „tupú“ masu, ktorá nerozumie nášmu naumovskému kódu.
