Pre tých, čo na hodinách literatúry radšej pozorovali vrabce za oknom pripomeniem, že ide o prostý príbeh z rokov dvadsiatych. Rozprávač, americký expatriot, žurnalista Jake Barnes podáva svedectvo o tom, ako sa žilo v Paríži, keď sa všade hrával džez a takzvaná stratená generácia pila, tancovala a popri tom hľadala zmysel svojej existencie. Partia priateľov, namixovaná z umelcov a flákačov sa vyberie na výlet do Pamplony, so zastávkou na lov rýb. V Pamplone sa všeličo udeje a oni sa potom rozídu, každý iným smerom.Jake Barnes utrpel vojnové zranenie, ktoré ho zbavilo možnosti prežívať sex, ale ponechalo mu schopnosť túžiť. Pekelná kombinácia. Jeho city patria Lady Brett Ashleyovej, rozvádzajúcej sa aristokratke. Tá má už ďalšieho nádejného ženícha Michaela Campbella, neúspešného obchodníka, ťažkého pijana, ale syna bohatej matky. Lady Brett stihne absolvovať dvojtýždňový román s Robertom Cohnom, Američanom židovského pôvodu. V Pamplone táto dáma zvedie aj mladého toreadora Pedra Romera. Jake je stále poruke, aby za ňu platil účty a poskytoval rameno na vyplakanie sa a viedol rozhovory typu čo by bolo, keby sa nestalo to, čo sa mu stalo. Ešte sa tam vyskytuje kamarát Bill Gorton a jeho udice.Je to o láske a neláske, ponižovaní a sebaponižovaní. Je to o nádhernej prírode a maskulínnych radostiach typu kto chytí väčšiu rybu, kto sa menej bojí býkov, kto viac vypije. Muži si obrazne porovnávajú veľkosť orgánu, ktorý už Jake fyzicky nemá. Do tohto bratstva nijako nezapadá Robert Cohn. Je predmetom prudkej Jakeovej nenávisti, pretože si dovolil svoj dvojtýždenný vzťah s Brett považovať za lásku a má to, o čo Jake prišiel. Robert nie je príliš sympatický, je zaťatý a tvrdohlavý, odmietajúci prijať fakt, že Brett je iná, akú ju chce mať on. Zotrváva tam, kde ho nechcú a to budí nechuť. Ale nenávisť, ktorú vyvoláva je iracionálna a postavy sa vyjadrujú spôsobom, ktorý zarážal čitateľov už v roku 1926, keď kniha po prvý raz vyšla.Prečítala som stoh článkov a esejí a dopátrala som sa toho, čo som vedela aj sama. Nedá sa povedať, či ide o pocity Ernesta Hemingwaya samotného alebo len o pocity jeho hrdinov. Je známe, že kniha mala predlohu v skutočnom živote, keď sa Hemingway dostal v Pamplone, kam išli na býčie zápasy, do fyzického konfliktu s priateľom Haroldom Loebom a to kvôli skutočnej rozvedenej aristokratke, Lady Duff Twysdenovej. A utrpel porážku, na ktorú nebol zvyknutý. Žiarlil na to, že Loeb strávil s Lady Duff romantickú dovolenku. V knihe si to podľa mňa s Loebom vybavil, stopa sa dá nájsť v jeho korešpondencii ( ...roztrhám tých bastardov na kusy, dám tam každého z nich a ten židák Loeb bude za zloducha...) , aj v tom, že fiktívna postava, Robert Cohn žil presne rovnako, ako skutočný Harold Loeb. Napokon, keď Hemingway knihu písal, Jakea pracovne volal Hemom.Stratená generácia, to boli ľudia poznačení vojnou, ktorá ich pripravila o ilúzie, o systém morálnych hodnôt. Každý bol obeťou. Jake so svojím zranením, Brett, ktorá pracovala ako ošetrovateľka a dyzentéria jej zobrala prvého manžela, Mike, ktorý sa zabíjal alkoholom, aby zabudol. Nevieme presne, čo prežili, pretože Hemingway používa „ ľadovcový“ spôsob písania. Naznačí, ale to hlavné sa skrýva pod hladinou. Spolu s Jakeovým priateľom Billom tvoria vnútorne súdržnú skupinu, ktorá sa plná nepokoja presúva z miesta na miesto, v silných zážitkoch, alkohole a vzťahoch hľadá vykúpenie, či otupenie, to však neprichádza.Robert Cohn je tiež vydedenec, ale iného druhu. Byť Židom pohybujúcim sa vo vyšších spoločenských vrstvách Ameriky okolo roku 1925 nebolo jednoduché. Silní bieli muži len neradi medzi seba prijímali týchto konkurentov prichádzajúcich z Európy a hlásiacich sa o svoje miesto na základe schopností a nie rodu. Spôsob, akým s touto postavou v celej knihe zaobchádzal autor, aj keď len ústami Jakea Barnesa, dobre vystihuje už prvý ( skrátený ) odstavec knihy:Robert Cohn bol kedysi v Princetone pästiarskym majstrom v strednej váhe... Na boxe si veľmi nezakladal, vlastne ho ani nemal rád, ale priučil sa mu so zaťatými zubami a s dôkladnosťou, aby tak vyvážil pocit menejcennosti a plachosti, ktorý pramenil z toho, že sa s ním v Princetone zaobchádzalo ako so Židom...Bol najlepším žiakom Pavúka Kellyho. Tak mu to šlo dobre, že Pavúk si to s ním hneď rozdal a urobil mu z nosa placku...určite si tým zlepšil nos.Robert Cohn usiloval o Barnesovo priateľstvo, snažil sa zblížiť aj s ostatnými, nedokázal však medzi nich zapadnúť, nebol jeden z nich. Neprešiel vojnovou skúsenosťou, bol donkichotskou postavou so starosvetskou morálkou, s veľmi pochybnou Dulcineou, jeho predstava o fair-play v živote a láske týmto otlčeným cynikom len penila krv. Necítili na jednej vlne, nemal vášeň pre lov, pochyboval, či ho zaujme corrida a nevedel piť. „Veľkí bieli muži“ dokázali vypiť tak obrovské množstvo alkoholu, až rozum zostával stáť. Cohn odpadol a zaspal už na štarte a za to ho samozrejme čakal výsmech.Ak by bol mávol rukou a odišiel, možno by to ani nebol román, len taký lepší cestopis. Ale on nebol ochotný akceptovať odmietnutie, chodil za Brett ako tieň, všade s nimi a tak sa na ňom vŕšili a vybíjali si na ňom komplexy. Prebúdzal v inak sympatických postavách to najhoršie. Nevyčítali mu jeho vlastnosti ako človeku, vyčítali mu to, za čo nemôže, to, že je Žid. A tak v kuse lieta vzduchom:„ Žid“„Morózny Žid“„Prekliaty Žid“„Nevie, že ho nikto nechce“-„Nevieš, že Ťa tu nikto nechce“ – „Nevieš, že Brett Ťa tu nechce“ – „ Prečo jednoducho nejdeš do pekla odtiaľto a nenecháš nás.“„Ty smutný židovský ksicht“Mike Campbell sa sťažuje na ľudí, ktorí obstavujú príjem a zrážajú si úroky, volá ich Židmi, aj keď skonštatuje: „ V skutočnosti nie sú Židia, sú Škóti – my ich len voláme Židia“A Brett svoju aféru s mladým toreadorom zdôvodní tým, že takto musela zo seba vymyť toho Žida Cohna.Priznám, že som pocítila neskrývané zadosťučinenie, keď Cohn ( tak ako v reálnom živote Loeb ) nakoniec urážky nevydržal a sknokautoval na jednu hromadu Jakea, Mikea a z toreadora urobil dobre naklepaný rezeň. Síce sa potom všetkým ospravedlnil, ale konečne od nich odišiel.Tým kniha okamžite stratila dynamiku, pretože sa stratil konflikt.Je na posúdení každého čitateľa, aby z knihy vyvodil svoje závery. Nikdy, až do opätovného čítania tejto knihy som nedávala do jednej vety Hemingwaya a antisemitizmus. Jeho protifašistické zmýšľanie a osobná odvaha sú nespochybniteľné. V ďalších knihách táto téma mizne Antisemitizmus vo Fieste je však tak silný, že ho môžeme vnímať ako samostatnú postavu, je hýbateľom vzťahov. Je snáď skutočnou príčinou nenávisti závisť? Princetonská univerzita, bohatstvo, úspešná kniha, vlastný literárny časopis, morálna integrita ( pred Brett mal len dve ženy ), športové úspechy a fyzická krása, dá sa to Robertovi Cohnovi vôbec odpustiť? Keďže by bolo ponižujúce otvorene ho nenávidieť za tieto atribúty, dá sa ako palica na bitie psa použiť židovstvo. V roku 1925 nebolo hanbou byť otvorene a vulgárne antisemitským. Vyhladzovacie tábory ešte boli v nedohľadne, nenávisť tých rokov bola síce nepríjemná, ale pomerne neškodná. Ešte nezabíjala.Napriek tomu sa po vydaní knihy musel Hemingway brániť obvineniam z antisemitizmu. Hneval sa a pýtal, či Žid musí byť vykreslený len ako pozitívna postava. Nemusí a rozhodne ani nebol, ani v dielach jeho ďalších veľkých literárnych súputnikov. Uzavieram to v sebe tak, že v prípade pochybností je obvinený nevinný. Je možné tvrdiť, že ide len o majstrovské vykreslenie fenoménu antisemitizmu, že zmýšľanie postáv a hlavne Hemingwayovho alter ega Jakea Barnesa je len fikcia. Alebo sa dá povedať, že Hemingwayova averzia bola zameraná len na Harryho Loeba a osobnú krivdu a vymenovať dlhý zoznam jeho židovských priateľov. Dá sa, ale nemusí, môže zostať drobná trhlina v dosiaľ bezchybnom brnení môjho obľúbenca. Čo už, všetci sme len ľudia. A Slnko aj vychádza je stále fascinujúca kniha, ktorú si iste prečítam znova.
Čí je antisemitizmus v Hemingwayovej prvotine
Čítať nanovo niečo dobré, je ako stretnúť starého priateľa a zistiť, že ho vlastne nepoznáme. Múdra veta. Po viac ako dvadsiatich rokoch som si znovu prečítala Fiestu ( Slnko aj vychádza ) od Ernesta Hemingwaya a neviem prečo, až teraz som si uvedomila, ako výrazne je v knihe prítomný antisemitizmus. Asi som, mladé dievča v čase pred zamatovou, viac hltala opisy bohémskeho Paríža, rybačky v Pyrenejách a býčich zápasov v Pamplone, vzdialených hviezdne roky od môjho vtedajšieho života. Asi, socialistickou tlačou a televíziou ohlupovaná, som nadávanie na Židov a sionistov považovala za tak prirodzenú súčasť bežného koloritu a obecného slovníka, že mi to ani neprišlo divné. Ale prešiel čas, skúsenosti pribudli, prahy citlivosti sa posunuli a zrazu, kniha predtým veľmi obdivovaná, vyvoláva otázky.
