Requiem za Angelu Lauferovú

Zlomilo sa posledné ohnivko spojenia so starými časmi. Mysleli sme, že bude nesmrteľná. Že bude roznášať na tom svojom podnose po jednom tanieri ešte do deväťdesiatky. V super šatových zásterách, vyčesaná, modré očné tiene, linka, rúž, veď čo je to osemdesiatka. Máme radi nemenné veci, nemenných ľudí, máme radi naše iluzórne istoty o nesmrteľnosti.Žila pre nás, my sme boli jej rodina, ona naša chodiaca kronika. Nebola Židovka, len sa ku nám vydala. Ale prirástli sme jej k srdcu, mladí, či starí, boli sme jej deti. A tak sa na nás aj zlostila, aj nás vychovávala, aj sa s nami hádala, ale hlavne sa s nami smiala a žila. A my sme vždy vedeli, že keď prídeme, nájdeme ju tam.Lenže pred tromi týždňami zrazu začala mať prázdne oči. Ten rúž bol nanesený nejako nakrivo, tvár bola pohasnutá. Ale chodila ďalej, ako taký malý stroj, roznášala jedlo, aj keď viac vyliala, ako doniesla a tak sme jej pri tom pomáhali. Vybavili sme jej nemocnicu, nechcela ísť. Dívala sa na mňa tými veľkými modrými očami a tvrdila, že si iba pokazila žalúdok jahodami. A nakoniec z nej vyhŕklo, že tam nechce ísť, pretože sa bojí, pretože sa tam chodí zomierať. A ja som ju presviedčala nech ide, že dostane nejaké vitamíny, dajú ju do poriadku a ona sa vráti do jedálne. Ale vedela som, že je to klamstvo.Keď som ju videla naposledy, sedela za stolom, celá zošúverená a naša kuchárka jej krájala mäso na tanieri, aby sa najedla.Tak veľmi nechcela odísť, nechcela do tej nemocnice. Držala sa nás tak, že sme ju museli od seba odtrhnúť nasilu a odviezť ju tam.Nevydržala ani dva týždne. A mala zasa pravdu, išla tam zomrieť.Pochováme si ju u nás, pretože bola viac naša, ako sme my sami svoji. Pomáhala pochovávať všetky naše ženy, pripravovala ich na poslednú cestu. Teraz pripravíme my ju. Bude tam na nás dohliadať. A bude mať, ako verím, ten najväčší pohreb, aký cintorín zažil.Zbohom, pani Angela Lauferová. Či vlastne dovidenia.A ako by ma pozdravila ona? Ahoj, pekná doktorka!