Za tým stolíkom úradovala pani A. Neochvejnou rukou riadila prevádzku. Kuchárky a vedúci sa občas menili, veď medzitým prešla hromada rokov, ale pani A. bola a je tu stále. Malá železná žena, s bezchybným drdolom, kompletným mejkapom a zbierkou elegantných záster, v ktorých roznáša jedlo na stoly. Je jedno koľko má rokov, je jedno, že taniere nosí radšej pomalšie a po jednom. My jej radi pomôžeme ten tanier z podnosu zložiť, či naložiť. Naše kuchárky sú tiež prípad. Zdá sa mi, že sú málokedy menej ako sedemdesiatročné. Neviem, kto robí casting.Tu jednu bolí ruka, tam druhú noha, dohromady by sme možno zlepili jedného zdravého človeka. Statočne bojujú s predpismi kóšerného varenia a s klientelou náchylnou k permanentnému kritizovaniu. Z princípu.Košická kuchyňa je mäsová. Pri kóšer varení sa oddeľuje prísne mliečne a mäsové jedlo, nesmú sa ani pripravovať v rovnakých nádobách, tak aby bol život jednoduchší a nebolo treba mať všetky hrnce, riady dvojmo, varí sa len jeden štýl. Varia sa obedy a večere počas veľkých sviatkov. Takže žiadny tvaroh, syr, smotana, mlieko. Plus obmedzený výber mäsa – kurča, morka, hovädzie a ryby. Toto sa dá krvopotne zohnať. A tak sa jedlá dosť opakujú a sústavne sa vedú spory o tom, že by malo byť viac zeleniny, že chceme aj baklažány, moja kamarátka a ja, potom viac toho a potom hentoho, prečo je niečo na kocky, keď by mohlo byť na prúžky, či má byť polievka riedka alebo hustá, omáčka na zemiakoch alebo vedľa nich a či má byť ryba prírodná alebo vyprážaná. A prečo už dva týždne nebola brokolica! Večná je otázka, čo dať na halušky a zemiakové pirohy, aby to bolo ako škvarky a neboli to škvarky. Prezradím, stále je to opečená cibuľa. Keď to nejde, tak to nejde, resp. v tejto jedálni to určite nejde. Ale idú super buchty na pare, moravské koláče a škoricové slimáky, rezance s orechami a francúzske zemiaky bez klobásy. Dávajú na ne trocha pomletého a opečeného hovädzieho mäsa.Hovädzie mäso ma privádza k tomu základnému. Kóšer jedáleň môže pripadať ľuďom, pre ktorých nie je náboženskou nutnosťou, ako komický anachronizmus. Nemá veľký jedálny lístok, pretože tu chýbajú aj suroviny, aj správny typ kuchára s fantáziou, ale má jedno, čo inde nie je. Stopercentnú dôveryhodnosť. Ak tam zjem fašírku a je to rozhodne jediné miesto verejného stravovania, kde zjem mleté mäso, viem, že v ňom nie je konská DNA, bravčové kože, či susedov Rexo. Všetko má garantovaný pôvod, za ktorý na každom stupni „výroby“ niekto ručí svojím menom. Vravím, už len položartom, pretože v podstate je situácia vážna, že skončím ako kóšerný vegán a nie preto, že tak kázal Mojžiš, ale preto, že je to zdravé a bezpečné. Nakoniec, Mojžiš vedel, čo hovorí a prečo to hovorí, tak čo.Jedáleň nie je veľká, málokedy v nej obeduje viac ako 20-30 ľudí. Varí sa aj pre imobilných a chorých členov Obce, tým sa jedlo rozváža autom. Pocit, že sa o vás niekto stará a každý deň nahliadne, či žijete a vládzete, je určite cennejší, ako samotné jedlo. Chodievam tam každý týždeň aspoň raz, zachovávam tradíciu. Využívam to ako miesto na rodinný zraz, stretnem sa s mamou a švagrinou. Manžel a ja, plus ony dve, máme svoj štamgast stôl. Mama sedí vždy chrbtom k stene, je rodený bodyguard, takže aj stoličky sú presne zadelené. Ďalší stôl má doktor F. a páni, čo chodia jesť sami a žiadna žena ich nechodí rušiť. Len sa pozdravíme cestou po kompót. Je tam aj stôl fešných senioriek 90 plus, potom stôl akademický 70 plus, jeden veľký rodinný a pár stolov nikoho, kam prídu náhodní návštevníci z cudziny alebo naši priatelia, ktorých si niekto pozve.Stretávame sa tu stále tí istí, málokto pribúda, veľa ubúda, ale aj tak to vyzerá ako by miestne osadenstvo objavilo prameň dlhovekosti. Kde inde nájdete dámu, ktorá má riadne cez deväťdesiat, ale chôdzu pružnú ako husár a pulóvriky, po ktorých hádžem závistlivým okom. Keď sa partia týchto kamarátok stretne pri svojom stole, nádej na dlhovekosť s čistou hlavou vyzerá zrazu celkom reálne. Majú môj bezmedzný obdiv, pretože na predlaktí je vidieť vytetovaný číselný rad, to aby sme na tú smrť, ktorej zdrhli spred kosy zasa celkom nezabudli a napriek tomu sa dokázali a dokážu tešiť zo života a chutí im.No a čo je úplne najlepšie je to, že mi tu hovoria ty moje dievčatko, či decko moje, vystri sa konečne a spomínajú, aké som bola pekné bacuľaté dieťa a že mi to zostalo. Kto by nechodil rád tam, kde je večne mladý a musí sa zdraviť bozkávam, teta? Ešte tu chvíľu spolu budeme. Voľných stoličiek bude pribúdať. Môže sa stať, že jedného dňa to definitívne zamkne jedno staré bacuľaté dievčatko. Zamkne krik, smiech a spomienky do svojej hlavy. Zatiaľ však treba presvedčiť tú jeden a pol zdravej kuchárky, že treba budúci týždeň urobiť zapekaný karfiol.
Za dverami kóšernej jedálne
Vojdem malými dverami v mreži. Prejdem dvor, nakuknem a pozdravím v Dome zlatého veku, zakričím haló do kancelárie. Potom vyšliapem pár schodov a som tam. V priestoroch, kde zastal čas , kde nestarnem. Chodievala som sem už ako gymnazistka. Starý písací stolík, na ktorom sú jedálne lístky, hrnček na stravenky, zelená a oranžová fixka a predpotopný telefón, neochvejne stoja bok po boku celých 30 rokov, čo to tu poznám. S otcom sme sa zvykli zastaviť skoro každú sobotu na kuraciu polievku, šólet, kugel zo strúhaných zemiakov a super „cviklu“ s chrenom. Šéfovali tomu starí bratia G. v klobúčikoch, jeden milý, druhý vtipný. Vždy si prisadli, s rozžiarenými očami vysypali novú dávku super frkov, neviem, kde mali tú bezodnú zásobáreň schovanú. Keď odišli, stratila sa spolu s nimi.
