Naša každodennosť sa zmenila. Nestíhame v televízii pozerať krimiseriály, pretože spravodajstvo prináša podstatne horšie drámy. Európa sa mení, svoje dlhé obdobie mieru sme si odžili, teraz si musíme držať klobúky a pod nimi pevne uväznený svoj zdravý rozum. To, čo sa začína diať v bezprostrednej blízkosti je šokujúce, ale nie prekvapujúce. Súradnice príčin sa preťali, teraz žijeme následky rozhodnutí a činov minulých dekád aj nedávnych mesiacov. Vieme to, nie sme malé deti. Preto by nás tak nemali brať ani médiá.
Stalo sa zvykom, že sa televízne stanice a servery reflexne a zúfalo vyhýbajú všetkému, čím by mohli vo väčšinovom obyvateľstve Európy vyvolať negatívne nálady voči imigrantom, či príslušníkom národnostných menšín. Vzniká akýsi nový rituál zmäkčovania reality. Moderátori s uľahčením oznamujú, že dotyčný muž, zatiaľ to bol vždy muž, bol šialený, tyranizovaný okolím, alkoholik, mal problémy vo vzťahu a až naveľa, naveľa priznajú, že našli dôkazy o jeho radikalizácii. Aj tento dobrý úmysel je len dlaždicou na ceste do pekla.
Veľká väčšina občanov je schopná prijať neprikrášlenú pravdu. Nie sú to latentní pogromisti, ktorí čakajú na prvý impulz. Nesedia na kanistroch s benzínom, nebúchajú o zem pálkami. Ten, kto inklinuje k násiliu voči cudzincom, má názor pevne zakotvený v hlave a filtráciu skutočnosti praktizuje už dávno a sám, či v klube sebe podobných.
Pokiaľ chceme žiť v spoločenstve rovnoprávnych dospelých ľudí, musíme zdôrazňovať individuálnu zodpovednosť za svoje skutky. Hodnotenie ľudí podľa ich príslušnosti k etniku, národu, či náboženstvu je neprijateľné, rozhodujúce sú činy daného človeka a na ich základe má byť súdený, merať sa má rovnakým metrom, metrom občianskeho zákonníka. Obhajobu nechajme advokátom počas súdneho procesu.
