23.10. – 29.10. – len taká jeseň
Týždeň začal dažďom. Ale to srdce horiace vášňou neodradí. Čerstvo zabuchnutá do diela Vladimíra Sorokina cupitala som nehľadiac pod nohy do knižnice. A ajhľa, kamienok leží na chodníčku, trocha priveľký. Nasadím okuliare a vidím, že veru nie do šutra narazila špička mojej martensky, ale do potkana. Po bleskovej pitve zrakom som usúdila, že ho neboráka dostal jeden z košických rýchlocyklistov, pre ktorých je každý chodník bajkerský. Štvornožec na to pozabudol. Každý tam raz musí. Každý raz stretne svojho cyklistu. Keď už sme pri tej krvi, umný kuchár v mojej obľúbenej Mačke zafarbil obedové zemiakové pyré cviklou. Vyšla mu z toho magenta, vraj obľúbený odtieň mileniálov.Každopádne, v knižnici mali Telúrsko, Deň opričníka, aj Srdcia štyroch.
V utorok pokračovali kulinárske dobrodružstvá. Iný inšpirovaný kuchár ponúkol sušené slivky macerované v mede a slivovici. Myslím, že čokoľvek macerované v tejto zmesi musí chutiť dobre. Vo Veľkej Germánii zasadol nový Bundestag, letmo si podali ruky aj tí, čo sa nemusia ani macerovaní a argument bol, že znevažovanie oponentov nikam nevedie. Myslím si to a píšem o tom tiež, ale ľuďom ktorí už zabudli rozprávať a vedia už len burcovať, to budem zbytočne vykladať. V Sorokinovej Manarage má kuchár Géza v mozgu a na vlasoch niekoľko inteligentných bĺch, ktoré mu radia, čo si má myslieť a ako sa má cítiť. My máme mienkotvorcov a pánov sociálnych bublín. Riešenie pre chudobu.
V stredu som vymyslela 1. Lumbálny zákon: „ Čím viac ťa bolí chrbát, tým viac vecí ti spadne na zem“.
Vo štvrtok ma nesmierne zaujalo meno Marlon Sagan. Marlon Brando a Marlon James, herec a spisovateľ, čo sa dá namietať? Škoda, že neboli dvojčatá, mohli byť Marlon a Marlen. Sagan je moja obľúbená autorka, ale myslela som, že je už dávno mŕtva. Kde sa vzalo to dieťa? Narodilo sa v Monaku, zrejme nejaký vnuk. Tu je Sagan v posteli:
V piatok ma zastihla správa o športovom počine roka. Organizátori súťaže v Abu-Dhabi sa zaťali a povedali, že izraelská hymna ani štátne znaky nesmú prepytujem znesvätiť ich krajinu. Možno dúfali, že sa Izraelci nafúkajú a neprídu. Ale prefíkaní synovia Jákoba opäť raz zvolili provokáciu a Tal Flicker v hmotnostnej kategórii do 66 kíl získal zlatú medailu. No na porazenie. Zástava síce nebola, nahor išla vlajka IJF, spolku, čo túto hanbu pripustil, ale milý Tal si aj tak počas ceremoniálu spieval Hatikvu. Prelepiť mu ústa flajstrom si netrúfli, predsa len, je to dobrý judoka. Vlastne, ako mohli na svoju pôdu pripustiť šport, ktorý sa volá judo? Mali by to prebrať vo Valnej hromade OSN a pre istotu prijať nejakú odsudzujúcu rezolúciu.
Flicker na normálnych pretekoch
Zo soboty na nedeľu sa bude meniť čas, možno si pospím. Ak nie budem sa snažiť predstaviť si, ako sa s tvárou, vyliftovanou ako koža bubna, dá cvičiť tvárová gymnastika. Lebo aj o takýchto zázrakoch vzniká literatúra. Spriatelená lekárka spomínala, že iste ide o mobilizáciu po operácii, ja by som skôr tipovala ofuk. Niečo ako dať si žalúdok stiahnuť krúžkom, odcucnúť desať litrov tuku liposukciou a potom napísať elaborát o tom, ako mi napravené čakry dovolili zhodiť pol metráka. Nie, posledne spomínané ešte napísané nebolo, ale ako startup to nie je na zahodenie.
Každý prežitý týždeň je radosť. A bude len lepšie.
