Padli tí najodvážnejší, najzdravší, tí, ktorých odviedli ihneď. Mnohí sa prihlásili dobrovoľne, plní vlastenectva. Ich úplne zbytočnú obeť pripomínajú mnohé pamätníky, niektoré stoja aj tam, kde by ich málokto čakal, napríklad na židovskom cintoríne v Prešove, kde mám pochovanú časť svojej rodiny.
Pohrebný spolok Chevra Kadiša v roku 1929 postavil spoločný náhrobný pomník pre tam ležiacich vojakov. Pripomína mená mladých mužov židovského vierovyznania, ktorí padli za cisára pána Františka Jozefa a jeho rodinu. Padli za štátny útvar, ktorý v čase vzniku pomníka už dávno neexistoval. Možno preto sa nepresadila myšlienka postaviť veľký pomník na Hlavnej ulici, ktorá v novej československej republike dostala meno Masarykova. Počas môjho v socializme stráveného detstva sa zasa volala ulica Slovenskej republiky rád. Rástla som na „SRR“ č. 121. Dnes sa už zasa volá inak. Malá ukážka dejín písaných víťazmi. Vojnový stĺp, ktorý bol prvým pamätníkom Veľkej Vojny, o ktorej si mylne mysleli, že bola najväčšia možná, našiel nakoniec miesto zasa na tom istom neologickom cintoríne. 6. mája 1937 ho slávnostne odhalili. Istotne bol mienený ako pamiatka padlým bez ohľadu na vierovyznanie a národnosť. Na stĺpe bola pôvodne bronzová plaketa, ktorej tvorcom bol rímskokatolícky farár a zároveň sochár Anton Mikita. Zobrazovala motív Abrahámovej obety. Pri návšteve cintorína si ich môžete pozrieť, pravda, musíte si pozháňať kľúč od bráničky.
Vôbec nejde o to, aby sa vyzdvihovala len obeť jednej národnostnej menšiny v jednej z krajín, ktoré sa zúčastnili vojny. Smrť nediskriminovala, brala všetkých rovnako. V prípade židovských padlých je len trocha viac trpkej príchute, pretože mnohí z nich zomierali takpovediac z lásky, k tomu neopätovanej. Jedným z najlepších, či presnejšie najsmutnejších príkladov sú nemeckí Židia. Keď nastal čas odvodov a odchodu na rôzne fronty, predstavitelia Centrálneho združenia nemeckých občanov židovského vierovyznania vyzývali svojich členov, aby sa za otčinu bili zo všetkých síl, nad rámec povinností. A naozaj, padlo ich dosť, mnohí mŕtvi aj živí dostali vysoké vojenské vyznamenania. Pre cisára wilhelma boli všetci Nemcami alebo presnejšie, rovnaký „Kanonenfutter“, krmivo pre delá.
Pravda, keď sa vojensky prestávalo dariť, bolo treba nájsť vinníka. Netrvalo dlho a vina ako vždy, padla na Židov. Vôbec nevadilo, ak boli nevinní ako krivo obvinený francúzsky kapitán Dreyfus. Takže 100 000 bojujúcich nemeckých Židov, z ktorých 12 000 padlo bola jedna vec, obviniť ich, že bodli svoju vlasť do chrbta dýkou (obvyklé ošúchané rozprávky o medzinárodnom židovskom sprisahaní) bolo pohodlné. Antisemitské organizácie dospeli k záveru, že nebojuje dosť Židov, na veľké pobúrenie židovskej komunity si vynútili takzvaný „Judenzählung“, zistenie presného počtu Židov, ktorí naozaj fyzicky sú na frontoch. Výsledky asi nezapadli antisemitom do plánov, takže podľa rozhodnutia generálneho štábu armády nikdy neboli zverejnené. Zamietli to pod koberec. Faktom však je, že Židia obdržali viac ako tridsaťtisíc nemeckých vyznamenaní za statočnosť. Škoda sa však už stala, napokon koho už pri šírení nenávisti zaujíma taká banalita, akou je pravda.
Cisár Wilhelm skončil v exile, Nemecko ponížili zmluvou z Versailles a koleso dejín sa otočilo zasa o kúsok ďalej. Vznikla tzv. Weimarská republika, ale nebola zrodená pod šťastnou hviezdou. Poníženie a zlosť z prehranej vojny, strach z možného importu komunizmu, hlad, nezamestnanosť, devalvácia meny, to všetko predsa muselo mať nejakú príčinu. Museli za tým byť Židia. V mníchovskej pivárni začal rečniť Adolf Hitler a atmosféra nenávisti bola stále hustejšia. Skoro na deň presne 20 rokov po ukončení Veľkej vojny, v ktorej nemeckí Židia zomierali za svoju milovanú domovinu, im tá istá krajina, ktorá ich lásku neopätovala pripravila „Kristallnacht“, noc keď horelo 1 400 synagog, keď rinčali rozbíjané sklá na obchodoch židovských majiteľov, keď došlo k množstvu fyzických útokov a susedia sa menili na vrahov. Dejiny sa zasa skrátka 9.11.1938 pohli kúsok dopredu.
